Nikdy sa nepýtajte detí

... koľko si myslia, že máte rokov, ak od nich očakávate lichotivú odpoveď.

Deti to nemyslia zle. Deti sú až tak úprimné, že vám väčšinou pri neodškriepiteľných šedinách pridajú aspoň desať rokov navyše. Asi si hovoria, radšej poviem viac, nech sa neurazí, že jej/mu čosi uberám (na cene a vedomostiach)...

Myslím, že po včerajšku sa poučil i náš nový kolega. Kolegyňa musela ísť niečo vybavovať, a tak za ňu opäť zaskakoval. Ja sama som pred deťmi taktne zatajila jeho narodeniny, lebo som netušila, či mu bude príjemné odpovedať na ich zvedavé otázky ohľadne počtu rokov. A predpokladala som i reakcie typu: ty si tak starý???

Keď sa pred obedom vrátila z dvora prvá skupinka spolu s ním hore, vytiahol z kabáta tri čokoládky tvaru gule, zviazané červenou stužkou. Takouto milou pozornosťou nás vždy poteší jedna zlatá duša z tímu. Akonáhle dve dievčatá zbadali, čo drží v ruke, rozbehli sa ku nemu, či im ich dá. On, dobrák od kostí, rozviazal stuhu a podal bez premýšľania prvý kus Rumuckl. Vtedy zbystril pozornosť i zvyšok prítomných a všetci sa slintajúc rozbehli ku nemu. Priznávam, podobné jednanie (oboch zúčastnených strán) mi nie je po vôli. Aj preto som ihneď zasiahla, hoci som naďalej tajila, že je to darček k narodeninám.

- Moment! Ticho! Každý spraví dva kroky vzad a pozorne ma počúva. (Kolega) dostal drobnú pozornosť ako darček. Sú to dokopy iba tri kusy a darcom neboli plánované pre vás. Navyše vás je oficiálne sedemnásť. Ak by sa (kolega) rozhodol niečo podeliť i s vami, pri vašom počte sa to nedá urobiť spravodlivo. Preto okamžite prestanete okolo neho skákať. Každý z vás má beztak denne 1500 sladkostí, a tak ponecháte tento darček jemu!!!

Ako na povel od neho sklamane odstúpili a spoza neho zahanbene vyšla Rumuckl. Vo vystretej ruke držala svoj úlovok a podávala ho tichým hláskom mne:

- Prepáč, ja už som rozbalila papierik...

- Keď si rozbalila, tak ti obsah výnimočne ostane. Ale zvyšok už necháme jemu.

Aj po tejto skúsenosti som rada, že som ho kedysi odmietla ako pevnú časť skupiny. Na občasné záskoky je super oživením, ale mnohé jeho počiny sa z pedagogického hľadiska nedajú dlhodobo akceptovať. Vnášali by iba nepokoj do skupiny. Raz za čas sa dajú prehliadnúť (keď napr. časti skupiny niečo dá, inej zasa nie, alebo keď deťom diktuje výsledky DÚ a nenechá ich samých rozmýšľať, alebo keď presolí jedlo, lebo chce "dožičiť", alebo keď napriek upozorneniu púšťa deťom niečo z mobilu). Tento model zámerného "privretia očí" funguje možno medzi rodičmi - starými rodičmi - vnukmi, ale nie v škole.

Podobný problém však nemá iba on, ale od istého veku takmer všetci. Ako by si zrazu viac začínali uvedomovať pominuteľnosť ľudskej duše, a preto sa tí dobroprajní chcú podeliť aj s inými (hlavne deťmi). V spojitosti s tým ste už i vy zaisto aspoň raz počuli vetu: A mama nech sa nepozerá!

No a potom prišla s darčekom v ruke šéfka a na celú triedu sa spýtala:

- Už ste mu zaspievali Happy Birthday? ... a bolo po tajnostkárčení.

Ja som práve stála pri stole s našim trojlístkom.

- Teraz viete, prečo som nechcela, aby ste mu zjedli jeho darček. Bol narodeninový.

- A to si nám nemohla povedať hneď? - vyčítavo sa ma spýtal Južan.

Len čo deti dospievali a šéfka odišla, spustila sa vlna otázok.

- Ty máš dnes naozaj narodeniny?

- Nie, včera.

- A koľko máš vlastne rokov? - chceli vedieť hneď viacerí.

- Presne kvôli tomuto som vám nič nepovedala - rada by som dodatočne odvetila Južanovi.

A tu opäť dochádza ku známemu momentu, ktorý som zažila aspoň tisíckrát, keď si starkí chcú dokázať, ako dobre vyzerajú (aj táto otázka je vám istotne známa: Že vyzerám lepšie než sused/-a?). V jeho prípade musím uznať, že vyzerá fakt výborne a nik z kolegov vrátane mňa sme mu nehádali jeho vek. Skôr padali úžasom na zadok, keď sme sa dozvedeli pravdu. Lenže to neplatí u detí.

Prvý tip doslovne z brucha znel 87. Vyslovil ho Francúz a ja som zbadala, že vystretá hruď kolegu zalapala prekvapením po dychu. Snažila som sa zachrániť situáciu, ale predbehol ma Šálka. Asi si pomyslel, keď nesedí 87, tak prihodíme...

- Vari 100???

- Ale to snáď nemyslíte vážne! - zapojila som sa.

Než by skončil pri veku korytnačky, zastavil radšej priebeh nesprávneho licitovania samotný pôvodca otázky.

- 80.

- Čože? - zachránila nevedomky situáciu Podšívka - môj dedko má menej než ty, ale nevyzerá tak dobre.

Opäť ako jediná z detí šla na to rozumným uvažovaním. Porovnávaním osôb približne rovnakých ročníkov.

Neviem, či mu v tomto prípade jej lichotenie stačilo na predýchanie minišoku, len dúfam, že neodštartuje druhý pokus v inej skupine. Výsledok by bol pravdepodobne podobný.

Rozhovor s podšívkou

Stvrtacka nechce ist von a potom zasa dnu

Vareška gniavi Seneg