Nová skupina

Po troch rokoch "Doppelnutzung" som sa prepracovala ku vlastnej miestnosti. Vďaka kolegyni, čo dala výpoveď. S ňou som kedysi začínala, než som prebrala vlastnú skupinu.

Prváci robili domácu úlohu a ja som si až pri kontrolovaní všimla, že mali predtlačené vzory obťahovať farebne a nie obyčajnou ceruzkou. Tak som si ich zavolala ku sebe a vysvetlila im, že nabudúce mi musia najprv ukázať zadanie, keďže ešte čítať nevedia a až potom začať pracovať. Lebo druhýkrát im to u mňa neprejde a budú musieť robiť úlohu ešte raz.
Nato sa ozval jeden chlapček, že veď i čierna je farba.
- Áno, je, ale to potom býva v zadaní inak napísané - pridala som k vysvetlivkám.
- Ale ja som predsa kreslila šedou - nedala sa len tak ľahko odbiť ďalšia výmyselníčka.
Takže teraz majú okrem čiernej zakázanú i "šedú" ceruzku ...

Polovica mojej skupiny, ktorú som mala pod patronátom posledné tri roky, obedovala katastrofálne. Preto som prekvapená, ako spráskajú obed každý deň moji terajší zverenci. Dokonca i takú zeleninovú polievku ala minestrone.
Keď ku mne pristúpila prváčka s prázdnym tanierom, nejako mi nedošlo, čo chce - bo ja zvyknutá z rokov predošlých, že takú polievku chce málokto.
- Ty si prosíš duplu? - hľadím na ňu nechápavo.
A ona takým hrubším hlasom vraví:
- Samozrejme, ja musím papať ...hmm ... no tie, veď vieš, aby som bola zdravá a silná!
- Myslíš vitamíny?
- Mhm - radostne zažmurkala svojimi tmavými kukadlami a ja som jej naložila, aby teda bola zdravá a silná.

25.9. Spomienky na časy minulé...
Dnes ako v každý pondelok som doučovala Viktora. Riešil príklady z matematiky, keď odrazu zdvihol hlavu a vážnym hlasom formuloval nasledujúce vety, ako to podarene, priam diplomaticky dokáže iba on:
- Katarína, ja ako jediný z tvojej bývalej skupiny mám ešte s tebou pravidelne kontakt, a tak ma skupina poverila, aby som ti, ak by sme sa teda už nikdy nevideli, než odídeme na gymnázium, odovzdal pozdravy od všetkých a zaprial ti v ich mene všetko dobré a veľa úspechov...
:-D
Priznávam, hľadela som naň nechápavo, keďže sa každý deň vidíme na dvore a pravidelne sa pri mne niekto z nich pristaví a pokecá so mnou a i s gymnáziom si delíme spoločný dvor, takže kto tam v septembri 2018 nastúpi, bude ma naďalej vídavať ... ale tak asi si zrazu uvedomili, že už naozaj nie sme spolu, tak intenzívne ako kedysi.
Zlatí.

Včera mali deti v jednej z úloh vyfarbovať písmenká M a m, poschovávané v obrázku s n-kami, u-čkami a i-čkami. M hnedou farbou a m šedou. Prečítala som im text úlohy a zdalo sa, že všetci pochopili. No nebola to pravda. Môj malý Afričan si zadanie upravil po svojom. V tom obrázku mali dve rôzne M a M alebo m a m rôzne veľkosti. Čiže on nerozlišoval veľké a malé M/m, ale veľkosť jednotlivých políčok. Keď som to zbadala, bola viac než polovica úlohy vyfarbená a z toho polovica nesprávne. Tak som nesprávne miesta začala gumovať a on hľadel na mňa s hrôzou, pričom mu v hlave paralelne bežal ďalší plán.
- Katarína, práve som si spomenul, že učiteľka nám na hodine povedala, aby sme vyfarbovali farbičkami, ktoré sa nám páčia!
Bleskovo vytiahol z peračníka jednu ľubovoľnú a nebyť môjho rýchleho zásahu, tak má na papieri ďalšiu farbu.
- No to teda veru nie! Nik z vás na začiatku nevedel, čo máte robiť. A ty si zrazu spomenieš na úplne inú informáciu....
Opäť som vzala gumu a neudržala smiech. Smiech z pohľadu na odutého výmyselníka. Grimás má v repertoári hneď niekoľko (tie africké sú radosť pozorovať). Kľakla som si pred jeho lavicu, rukami si podoprela bradu a strúhala vlastné grimasy, kým sa nezačal smiať i on. Lebo i ten smiech je u neho najsrdečnejší (a táto taktika sa mi zatiaľ najlepšie osvedčila)... A ako mu pri tom žiaria očká, to mu človek každú čertovinu odpustí. (Často mám pri ňom pocit, že sme hlavnými aktérmi v nejakej novej filmovej komédii).
Keď dokončil prvú úlohu, pustil sa do druhej. Písanie čísla 3. Zdala sa mu príliš dlhá. Tak opäť vyjednával. Že veď on trojku písať vie, tak spraví iba polovicu listu. Že niektoré deti robia úlohy doma, tak i on si ju chce nechať na doma. Že...
Keď zistil, že u mňa nepochodí, opäť sa zdurdil a začal megarýchlosťou písať tak nádherné trojky, že už rozmýšľam, ako ho nadurdím nabudúce. Veď iba v jeho prospech. Nech má ukážkové a rýchlo odrobené dielo.

5.10. Dnes som s deťmi v družine varila kečup. Nech vidia, ako sa naši predkovia zásobovali na zimu. A také boli prekvapené, čo všetko do toho kečupu ide. Ani vzhľadovo im to nesedelo. Mňa zasa prekvapili štvrtáci (mládenci), ako miešali s nadšením celú tú masu (hoci nemuseli). A najzručnejší a zároveň najusilovnejší v krájaní bol môj malý Afričan. Ak ho človek niečím zaujme, tak je skvelý, aj durdiť sa zabudne.

6.10. A nech mi nik nevraví, že neexistujú dobré víly!!!
Blížila sa tá takzvaná "padla" a mne pri pohľade na čierňavu za oknom napadlo, rozohrať s deťmi drobnú stávku.
- Teraz sa všetci pozrite na tú hrôzostrašnú oblohu a každý z vás si zatipuje, či dnes prídem domov mokrá alebo suchá! Vaše tipy si zapíšem a za každý správny dostane jednotlivec bod do vianočnej tomboly.
Ukončenie stávky znamenalo - sedem hlasov za mokrú, iba tri za suchú.
- A čo tipuješ ty? - spýtalo sa ma niektoré z detí.
- Samozrejme, že za suchú. Veď hádam nechcem zmoknúť.
- Tak si tiež zapíš svoj hlas do listiny.
A len čo som to urobila, spustil sa prudký leják. Deti, čo tipovali "mokrá", si podskočili radosťou, no ja som sa nedala zastrašiť. Veď zázraky sa dejú... a motyky pravidelne strieľajú.
Družina sa chýlila ku koncu a deti sa so mnou lúčili vetou: "Katarína, prehrala si!"
Vyšla som na dvor, keď moja kolegynka práve tlačila svoj bicykel do kumbálu pre zamestnancov. Necítila sa dobre a pri pohľade na mrazivú smršť sa rozhodla radšej cestovať domov mestskou hromadnou.
- Ty vari ideš na bicykli?!? - pozrela na mňa obdivne.
- Čo už... idem.
A v tom momente vstupuje na scénu opäť môj Afričan. Zvyčajne chodieva domov s bratom, ale ten chodí od minulého piatku na šerm, a tak mal ísť domov sám.
- Ale ja nechcem - zatiahol plačlivo a nehol sa z miesta.
- Ty tu nemôžeš čakať, mama bude mať strach, kde si.
- Ale ja počkám radšej na brata.
Takto sme sa tam chvíľu naťahovali, než som vybrala mobil a zavolala ku ním domov.
- Pozri, kým som tu s tebou stála, aj pršať prestalo. Ja tuším nakoniec vyhrám stávku.
Očičkami skontroloval situáciu na okolí a na tvári sa mu rozľahol ten jeho povestný úsmev, ktorý roztápa ľadovce.
- Ešte určite bude pršať - zahlásil lišiacky.
A ja som sa celú cestu domov usmievala. Pod pršiplášťom, ale suchá!!!
Bicykel som schovala do pivničnej bicyklovej garáže a zbehla ešte po fľašu bazového sirupu do našej pivnice. Keď som vyšla hore, hľadela som na nasledujúci prudký leják za sklami vstupnej brány.
Je mi ľúto deti, stávku som tentokrát vyhrala. Našťastie.
A nech mi nik nevraví, že neexistujú dobré víly!!!

12.10. Keďže moja skupina u mňa minulý rok skončila, zdedila som jednu po kolegyni, čo odišla na inú školu. Rozdiel v našich skupinách bol (nielen) ten, že u mňa deti museli ísť von každý deň, u nej iba každý druhý. Takže na začiatku som bojovala s tým, ako ich dostať von každý deň. Už si na to zvykli, ale sú medzi nimi i jednotlivci, ktorí potom na dvore každú chvíľu dobehnú za mnou, či už môžu ísť hore, takže naša včerajšia konverzácia - mimochodom, bol nádherný slnečný deň- s jednou štvrtáčkou:
- Katarína, koľko minút ešte?
- Mia, už si tu tretíkrát. Ešte ti zostáva 5 minút.
- Nie, 4.
- Nie 5 a skončili sme.
- Nie 4.
- Ok, 6.
- Nie 3.
- Ok, 7.
- Tak dobreee, 5.
- Super, Mia!
Sú tvrdohlaví (ja tiež), ale i učenliví.