November - idem na písomku

V pondelok prebehlo prvé doučovanie s Viktorom po týždenných prázdninách. Bolo na ňom vidno, že ešte nie je úplne "rozbehnutý", čo ale vo všeobecnosti i pri druhých deťoch nie je nič neobvyklé. Napriek tomu ma nanovo prekvapil pri vypracovávaní úlohy. Deti mali napísať hádanku "Ako sa volá môj strom" (HSU). Dostali k nej pomôcku so základnými údajmi k rôznym ihličnanom (výška, vek, tvar ihličia, iné zaujímavosti) a na základe týchto mali napísať spomínanú hádanku v tretej osobe, čo niektorých mýlilo. Predtým čítali podobné texty v prvej osobe (narastiem do výšky 30m, dožijem do veku 30 rokov -> on narastie...).

Všetci do jedného použili príklady z papiera, sformulovali ich do viet a na konci víťazne zvolali - úloha hotová! Viktor bol opäť posledný, už sme sedeli sami v triede, on dopísal poslednú vetu a ja som chcela prejsť na inú tému, keď zrazu protestuje:

- Ale Katarína, ja som v knihe čítal jednu veľmi zaujímavú informáciu o smreku (to bol jeho strom v zadaní). Počkaj, chcem to nájsť v učebnici, tam to bolo dobre sformulované! Aj to chcem dopísať do úlohy.

- Viktor, ostatné deti použili iba informácie z papiera...

- Nie, pani učiteľka povedala, že môžeme použiť aj knihu alebo hľadať i na internete.

To je presne to, čo ho robí výnimočným! Jeho smäd po informáciách v kombinácii so skvelou pamäťou a výbornými rečníckymi schopnosťami. Duch takéhoto dieťaťa by nemal byť "zničený" nesprávne nakalibrovanými skušobnými testami, ktoré nikdy neodhalia to, čo sa v ňom skutočne skrýva!!! Áno, má problém a nie malý s koncentráciou, čo sa čítania a písania týka, ale deti jemu podobné by mali byť potom zásadne inak skúšané a hneď od začiatku... nie až po troch rokoch ustavičného diskutovania, čo a ako! Za tak dlhý čas sa podarí jedine ak vybudovať v dieťati nedôvera vo vlastné schopnosti.

xxx

Včera som sa ich triednej učiteľky spýtala, či si na písomku z HSU musia zopakovať iba ihličnany, alebo všetky stromy, aby som dnes poobede mohla s Viktorom niečo preopakovať spoločne. Vzápätí ma ona prekvapila informáciou, že v písomke z matematiky opäť zlyhal, že by si ju rada s ním zopakovala, lebo neverí (nielen po našich rozhovoroch), že nemá na viac.

Spýtala sa ma, či si ho môže jeden deň "vypožičať" z družiny, lebo počas vyučovania sa mu nemôže venovať tak, ako by si želala, keď je v triede ešte ďalších 23 detí. Viktor má totižto oficiálnu výnimku, že zadania úloh pri písomkách mu učiteľka smie prečítať, aby sa nimi zbytočne nezdržiaval. V tom momente som vycítila svoju šancu. Už minule som sa V. mamy pýtala, či by som nemohla byť prítomná na pár písomkách, aby som stála nad jej synom ako "výkričník" a pri každom náznaku jeho nekoncentrovanosti ho šťuchla, aby pracoval ďalej. Sama som svoj návrh považovala za istú science fiction v prepapierovanom Nemecku, ale vždy sa pridŕžam starého dobre známeho, že za opýtanie nič nedám. Iba ak získam.

Mama povedala, že sa skúsi porozprávať s psychologičkou, či by mi nebola udelená výnimka. Na moje prekvapenie však triedna učiteľka s úsmevom, ba priam radostne zareagovala na ponuku, že by som prišla na šiestu hodinu a sedela počas písania pri ňom. Na moju poznámku, že si nie som istá, či je to povolené, mávla rukou a vraví: "V tomto prípade je všetko povolené vyskúšať a možno sa od vás niečo priučím, ako s ním pracovať."

Na záver som jej ešte opísala zážitok z posledného čítania. Jednalo sa o článok o ihličnanoch. Viktor čítal veľmi pomaly a doslovne rozkuskoval text na jednotlivé písmenká. Myslela som si, že si pri takomto ťažkom napredovaní absolútne nemôže uvedomovať obsah. On ma napriek tomu prekvapil. Takmer všetko si pamätal a dokázal bez problémov zopakovať. Učiteľka potvrdila, že s ním mala rovnakú skúsenosť.

xxx

Návrh: jednotlivé príklady z písomky inak priestorovo rozložiť na papieri - aby sa mu nezlievali do jedného celku