Nový rok, druhý deň, prvá sanitka
Deň začal vcelku pozvoľne, pohodovo. Snáď na jednu maličkosť, keď ma zasa raz prekvapila Tichá voda, bo sa hrala na tichú vodu... alebo ja nič, ja muzikant.
Deťom som rozdala ich najobľúbenejšie hry, medzi nimi i Potápanie lodí. Už včera som im oznámila, že zavediem nový systém zapožičiavania, aby sa nehádali, kto bude čo upratovať. Že si budem zapisovať ich mená, kto si čo požičal a je na nich, aby sa odhlásili pri vrátení hry, inak ju bude na konci upratovať ten, čo stojí v listine ako posledný.
Ku Potápaniu lodí navyše vždy dodám, že pri nešetrnom otváraní boxov sú skokovito katapultované drobné dieliky, a preto musia dávať o to väčší pozor, aby sa nič nestratilo. Nuž a dnes sa pozriem pod stôl a tam na zemi červeno-biele more. Samozrejme, že som začala hundrať, že to snáď nie je pravda a podobné odrhovačky. V pamäti som mala Amazonku, Túčoveľazje, Francúza a náš nový prírastok. V tom momente boli ale všetci štyria na dvore s kolegyňou. Tichá Voda mi priskočila bleskovo na pomoc a začala zbierať spolu so mnou.
- Keď sa vrátia hore, pripomeň mi, aby som si ich vzala na paškál, lebo takto sa ku veciam nesprávame!
Pritakala hlávkou na znak súhlasu. Ale inak sa tváriac, akoby sa ani nechumelilo.
Po istom čase sa vrátili hore dievčatá zo spomínanej štvorice a ako prvá mi došla do rany Amazonka. Nuž som spustila starú známu pesničku o tom, ako zaobchádzame s vecami, keď ma ona zrazu a takmer urazene preruší:
- Ale veď my sme hru poukladali nazad do obalov. Lenže potom ju nešikovne vybrala a otvorila Tichá voda a časť výbavy jej popadala na zem!
AHA, to preto mi dievčinka tak ochotne priskočila na pomoc, dúfajúc, že na vec do ich návratu zasa zabudnem. A len čo Amazonka vysvetlila skutočný príbeh rozsypaných dielikov, ako z vodotrysku vyleteli z preľaknutej Tichej vody ospravedlňujúce slová kohosi, kto bol prichytený pri čine, teda pri klamstve, lebo vie, že klamstvo a úmyselné zavádzanie je to, čo z duše neznášam.
Práve som ukladala na stôl príbory a servítky, keď sa rozleteli dvere a Afričan ako víchor vbehol dnu.
- Potrebujem rýchlo Francúzovu fľašu - vysvetľoval zadychčane a výraz jeho tváre neprezrádzal nič dobrého - zranil sa, plače a smädí ho!
- Moment, trochu sa vydýchaj. A potom ešte raz - čo sa vlastne stalo?
- Spadol z ping-pongového stola a nevie teraz chodiť. Sú s ním (obe - moja bývalá a aj súčasná druhá sila).
- Dobre, odkáž im, že som hneď pri nich.
Ešte som si ani nestihla obuť čižmy, keď sa vo dverách zjavila ustarostená kolegyňa. Podobné zážitky si neželá nik z nás ostrieľaných a nieto hocaký nováčik hneď v druhý deň po nástupe do nového zamestnania.
- Snažila som sa dovolať Francúzovej mame, ale nik mi to neberie - začala zadýchane.
Bola natoľko rozrušená, že som sa podrobnosti dozvedela až o dva dni neskôr, keď nahlasovala úraz do protokolu pre poisťovňu. Podľa zápisu sa Francúz vyštveral na ping-pongový stôl (smú na ňom sedieť, nie však stáť či behať), ona stála kúsok od neho a zakričala naň, nech nevymýšľa. Mládenec sa rozhodol zoskočiť, ale smerom vzad, teda chrbtom dolu. Pri tom sa mu pošmykla noha a kolenom najprv dopadol na tvrdú kamennú dosku stola a vzápätí sa naň zvalil na rovnako tvrdú zem a celou svojou váhou.
Kolegyni som nechala samej rozhodnúť, či chce s Francúzom sedieť dole na prízemí a čakať, kým ho niekto nevyzdvihne alebo či chce zostať zo zvyškom pri obede, ale bude musieť všetko robiť sama. Správne som tipovala, že si zvolí druhú alternatívu. Rozhodnutie som ponechala na ňu i preto, lebo som predpokladala, že situácia dole ju stresuje viac. Vzápätí ma o tom presvedčila.
Najprv som nedokázala zohnať mamu. Použila som všetky telefónne čísla zo zoznamu a nakoniec som volala otcovi. Povedal mi, že je mimo Nemecka, ale pokúsi sa nejako zalarmovať ex-manželku. Tá sa nakoniec ozvala, keď už som bola dole pri jej synovi a s kolegyňou sa práve dohodli, že hore ide ona. Keď mama požiadala o krátke zhrnutie, čo sa stalo, podala som mobil jedinej osobe, ktorá úraz videla na vlastné oči.
Zhrozene na mňa pozrela a vehementne šermovala rukami, že mobil nechce. Naznačila som jej, nech sa nebojí a v skratke zrekapituluje scénu. Tak v skratke zrekapitulovala a potom - akoby ju mobil pálil - hodila mi ho nazad do rúk, vraj viac hovoriť nechce. A ja len dúfam, že keď spozná tých príjemných rodičov, naberie i trochu viac odvahy. Lebo komunikácii s nimi sa nedá vyhnúť úplne, aj keď 90% z nej vybavujem ja. Nuž ale kto chce pracovať s deťmi, musí sa naučiť i túto (častokrát najťažšiu) časť práce akceptovať a zvládať.