Ochodnica - Piráti

O zážitok sa nám postarala hneď úvodná cesta na Slovensko. Posledný júlový deň sme sa rozlúčili so školou, s deťmi, rodičmi, ja som nabalila batohy do auta a prvého augusta vstávala spolu s kohútmi, aby som všetkých sedmospáčov predbehla a čo najskôr vy-/dorazila do Bratislavy. No nik mi neprezradil, že polovica Európy sa zbláznila a myslí podobne ako ja. Za posledných dvadsať rokov som niečo podobné ešte nezažila a podľa neoficiálnych správ bolo ževraj zahataných 880 km ciest zácpami a inými neduhami. Takže prvých 140 km sme zdolávali krokom neuveriteľných päť hodín. A to v tých alpských kopcoch ide pekne do kolien a brnká na struny nervovej sústavy, keď nohy nemôžete ani na chvíľu spustiť zo spojky a brzdy a oči máte zapichnuté do brzdových svetiel predchádzajúcich vozidiel a hráte hru "kto zareaguje včas". Lenže ani za rakúskou hranicou sa situácia nezmenila, a tak zvyčajných 5-6 hodín som teraz dala za statných dvanásť...

Pôvodný plán - doraziť do tábora na Kysuciach v ten istý deň - som zmietla z palubnej dosky ešte pred Salzburgom. Do tábora sme teda prišli až v nedeľu a to som ešte netušila, že skúška trpezlivosti bude pokračovať ďalej, no tentoraz v inej forme ... asi už starnem, ale tých 36° priamo nad hlavou bez tieňa a plné dva týždne už moja telesná schránka akosi neznesie. Tábor sa totižto rozprestieral priamo na miestnej zjazdovke a stromy boli síce v dohľade, ale inak v preklade na míle ďaleko.

Stačilo ráno o ôsmej natierať chleby pre 60 hladných krkov a tieklo z vás cícerkom. A pocit, že sa na vás všetko nepríjemne lepí pokračoval celý deň a neopúšťal nás ani v noci...

Ani tie tri búrky z horúčavy v priebehu dvoch dlhých týždňov nezachránili pocit bezmocnosti z mučenia teplom, už po doznení pripadali ako saharská fatamorgána. Darmo sme hľadeli na zem, ktorá mala byť čisto teoreticky mokrá a zvažovali, kam tá vlhkosť tak odrazu zmizla...

Ale tak podľa plánu sme boli piráti a pravdepodobne sme sa plavili vo vodách rovníkovej Afriky. Program vedúci opäť perfektne premysleli do poslednej bodky (ja vždy prídem už k hotovému, takže moja zásluha to nie je) a vhodne ku nemu pripravili aj potrebné rekvizity. Klobúk dolu pred toľkou kreativitou a angažovanosťou. Zaslúžili by si metál! (Škoda, že to nenapadne i rodičom detí...)

Zažili sme toho veľa. Nasmiali sa do popuku. Opekali špekačky. Znášali a rúbali drevo. Učili sa zakladať oheň. Miesiť cesto na párance. Varili v poľnej kuchyni. Šili maskotov, batikovali tričká. Vyskúšali si streľbu z luku. Zúčastnili sa fantastickej nočnej hry. Zaspievali si spoločne pri ohni. Bežali na pohotovosť so zlomeným nosom (aj také sa stáva v tábore) a skončili s piatimi stehmi.

A vyslúžili si pochvalu od domácich (na rozdiel od tých rodičov). Priznali sa, že nás pozorujú z okien svojich rodinných domov po celú dobu a že niečo podobné s inými skupinami tam ešte nezažili... čo sa programu týka. Sama som zachytili rozhovor majiteľky chaty, ako s obdivom vraví nejakému pánovi: si predstav, oni sa s nimi celý deň hrajú, tie deti sú stále v pohybe a dospelí s nimi...

Pár perličiek -

než nadobro zapadnú prachom...

Variť pre šesťdesiat hladných krkov v poľnej kuchyni nie je vôbec jednoduché. Také čosi dnes už nezažije každý rozpačmaný mešťan, takže obrovské, pariace sa kotle s horiacim drevom pod nimi, ktoré treba najprv v pote nakálať a potom pravidelne prikladať, zaraďujem medzi rarity, na ktoré budú deti zaisto spomínať v starobe, keď svojim vnúčatám začnú rozprávať príbehy z ranej mladosti... a to za mojich mladých čias, keď sa polievka varila a ...

Jedlá, ktoré sa dajú takto pripraviť, sú potom typické táborové a všetci dobre vieme, čo nás čaká (a neminie). No vždy sa objaví niekto nový, kto sa s jedálničkom iba zoznamuje. S veľkými okálmi nedôverčivo pozerá na masu v hrnci a nesmelo sa spýta: "A to je čo?"

A tak keď sme jedného dňa nakladali porcie do ešusov, s priateľským úsmevom pozrela moja mladšia kolegynka do tváre zhrozeného detváka a na jeho otázku zahlásila optimisticky: "Neboj sa, ono to chutí presne tak dobre, ako zle to vyzerá!"

       Nočné hry na táboroch bývajú od prvého dňa netrpezlivo očakávané a deti sa na ne v pravidelných odstupoch pýtajú - kedy už bude - čo bude - a bude vôbec?...

Tá tohtoročná bola excelentná. Najlepšia, akú som za posledných päť rokov zažila. Asi i preto, že niektorí chlapci dorástli, a tak sme mali poruke celú tlupu skvelých, nových inštruktorov. My starší sme sa podelili ako doprovod ku najmladším. Keď som si pozrela zoznam, čo je k dispozícii na výber, nuž tuho som zvažovala, ktoré z detvákov si zvolím. Lebo som poznala ich reakcie za bieleho dňa. Keď to umocním čiernou nocou a skutočnosťou, že z najmenších ma polovica (ne)pozná, tak som sa rozhodla pre najmladšie dievčatko a jedného mládenca a dúfala, že u tej prvej zvíťazí jej ukecanosť a toho druhého nejako zvládnem. Nakoniec sme išli ešte s ďalším vedúcim a jeho 4-ročným synom, lebo ich druhý detský člen sa rozhodol ísť radšej spať.

Trasa trvala asi 30-40 minút. Vyviedli nás z tábora a do rúk vložili lanko. Celú dobu nás na striedačku so svetieľkujúcimi lampami malo sprevádzať hustou tmou, ktorú z času na čas preťali iba svetlá dediny či svit hviezd na oblohe. Polovicu trasy sme šli lesnou cestou, necestou, ale hlavne do kopca. Zvyšok tvorili lúky alebo zjazdovka. Inštruktori si svoju prácu strašidiel odviedli priam ukážkovo. Podľa stisku rúk som presne vedela, kedy sa im prekvapenie podarilo na výbornú. Keď nás na lúke jeden z nich dohnal, deti ho spoznali podľa hlasu. Tak som im povedala, nech si dávajú pozor na miestnych škriatkov, že veď vidia, akí sú šikovní a dokážu na seba prebrať podobu či hlasy našich vedúcich. Ešte som im zdôraznila, aby sa odo mňa za žiadných okolností nevzďaľovali, že veď ako potom rozoznám, či je to jeden z nich alebo ďalší prešibaný škriatok. A na to mi mládenec sprisahanecky zašepká: "Ok, tak sa dohodneme. Ja si dám dole čiapku, keď sa tu zjaví a podľa toho budeš vedieť, ktorý z nás je ten pravý!"

Dievčatko z našej výpravy sa správalo celú cestu podľa môjho prvého predpokladu. Šliapalo našťastie bez reptania, no ústa sa mu nezavreli až do konca. Zato jeho o rok mladší brat v inej skupine v polovici cesty zahlásil: "Ja idem spať!" Presne som vedela, prečo som si vybrala radšej ju ...

Na vrchole nás čakal tajomný pútnik pri studni so živou vodou. Kúsok od neho sa rozliehal lesom zvuk čakana, dopadajúceho na tvrdú zem a nahnevaný neznámy nám oznamoval, že pre nás kope hrob ... samozrejme, že sa práve tam jedno dieťa potklo a spadlo rovno doň. Našťastie jedno staršie.

No a na konci trasy "poletoval" lesom duch. Pripevnený na lano, ktoré v tej tme nik nevidel. A na druhý deň som sa dozvedela, ako jedna ďalšia z nás dospelých pri vstupe do lesa nenašla lanko, hoci bolo dobre pripevnené k poslednej lampe, a tak šla naverímboha so svojimi dvoma zverencami hustým lesom a kriakmi za vidinou nejakého "snáď" svetielka a sama pre seba sa divila, akí sú tí táborníci odvážni. Lesní škriatkovia sa našťastie o nich postarali, neopustili ich a doviedli síce inak, no nakoniec predsa len k pútnikovi.

V jednej ďalšej hre počas dňa mali zasa deti za úlohu dostať sa ku fľaši, ktorá visela v korune stromu a to skôr, než všetkých rozpučí skala, ktorá sa ku nim blížila z dvoch strán. Inštruktori to opäť spravili veľmi efektne, a tak sa okolím niesli vzrušené hlasy účastníkov hry s tipmi, ako sa čo najrýchlejšie dostať ku fľaši. Vyskúšali hneď niekoľko alternatív, než sa rozhodli postaviť najľahšiu dievčinu na plecia najmocnejšieho mládenca. Každý naň kričal: choď do prava, choď do ľava, drž ju pevne, nadvihni ju ešte kúsok - a on robil, čo sa dalo. V istom okamihu to vyzeralo, že dievčina sa už-už dotkne predmetu. A ona ho naozaj uchopila do dlaní, ale to nebolo cieľom úlohy. Fľaše sa mala iba dotknúť. A tu došlo ku okamihu, keď jeden z inštruktorov, obávajúc sa, že ona ju odtrhne, zreval: pusti ju!!! Iba dve slová, no myslel tým fľašu, lenže mládenec, čo držal dievčinu, si myslel, že povel patrí jemu, a tak pustil. Dopadla na zem ako vrece zemiakov. My dospelí sme okamžite a viacmenej v šoku zisťovali, či má všetky končatiny funkčné. Mala. Takže anjeli stáli pri nej ... Len tá fľaša bola utrhnutá.

A aké ponaučenie z toho vyplýva? Dieťaťu presne definuj pokyny!!! Nič neskracuj na vety holé! A keď je na mieste činu detí viac, oslov dotyčného pre istotu krstným menom! Predídeš tak neželaným pádom a iným katastrofám...

To, že deti si život radi zľahčujú a nie vždy sa riadia pokynmi dospelých, bolo najlepšie odpozorovateľné napr. v takej chate. V predsieni sa mali vyzúvať a hore chodiť bosky. No našli sa i jedinci, ktorí si mysleli, že keď ma nik nevidí, tak...

Zostala som posledná v chate a vypínala svetlá. Stokrát. Tisíckrát. Tie deti musia mať doma zaisto sluhov... Práve som vkročila na začiatok dlhej chodby, keď jeden mládenec vybehol po schodoch a zjavil sa na jej druhom konci. Len čo ma zbadal, zmeravel. Oči sa mu rozšírili na dvojnásobok pôvodnej veľkosti a ja som v nich uvidela strach. Ten typu "prichytili ma pri čine". Pozerám naň a vravím:

"Čo tu robíš? Zabudol si si niečo?"

Roztraseným hláskom vraví: "Nie, iba som sa pomýlil." A spravil efektnú otočku vzad.

"Stoj!" zavelila som. "Ty vieš, prečo na teba tak pozerám!"

"Nijeee." A snaží sa na mňa hľadieť nevinne, najnevinnejšie ako vie, no nie veľmi sa mu to darí, keďže oči sa naďalej neprirodzene zväčšujú.

"Tak buď si rýchlo spomenieš, alebo točíš ruletou. Čo ty na to?"

"Už som si spomenul. Šiel som hore v topánkach."

(Točenie ruletou je určené pre tých expertov, ktorí nejakým spôsobom porušili táborové pravidlá. Trestom je napr. umývanie riadu v kuchyni, upratanie topánok v predsieni, upratanie jedálne či umytie misiek. Jedného dňa som iniciatívne zametala chodbu v ubytovni, keď okolo mňa preletelo jedno z detí. Zrazu sa zastavilo, zarazene sa ku mne otočilo a priam prestrašeným hláskom sa ma pýta: "Katarína, už i ty si si musela točiť ruletou?" Nuž čo mu na tom povedať? Že niekto to má, takpovediac, ako celoživotnú ruletu???  )

Asi o tri dni neskôr som hore na izbách stretla dievčinu (to tá, čo spadla zo stromu). Otvorila dvere a pohotovo (ako ma zbadala) začala skákať na jednej nohe. Tej bez topánky. Druhú ako baletka zdvíhala do výšky a vyzývavo na mňa pozrela pohľadom "ja nič, ja muzikant". Nepovedala som ani slovo. Iba som čakala. Na chodbu sa vychádzalo takým s-kom, ktoré bránilo výhľadu. Akonáhle sa na nej ocitla, povedala si - veď už ma predsa nevidí ... že počuje, to už nedomyslela. Si predstavte taký ten zvuk, keď niekto skáče na jednej nohe a zrazu sa rozbehne oboma ... bum-bum-bum-bum-bum. Nuž zasa som sa raz musela zahrať na policajta.

Krásny zážitok som mala aj 13.8., keď som syna prehovorila, aby sme spolu s ostatnými vyvolenými spali vonku. Nejako sa ku tomu nemal, ale nakoniec pristal. Ľahli sme si na plachtu, zababúšili sa do spacákov a spoločne hľadeli na oblohu, posiatu tisíckami blikajúcich svetielok. Bola som medzi nimi jediná dospelá. Deti s nadšením diskutovali o nastávajúcej noci, padajúcich hviezdach, mliečnej dráhe, o Veľkom voze naľavo, o rýchlosti svetla, o kométach a lietajúcich satelitoch. Podobné rozhovory bývajú často božské, len si treba nájsť čas na ich vypočutie. Stoja za to!

A zrazu predstavenie začalo. Tú nádheru deti sprevádzali hlasným výskotom. Až tak hlasným, že od ohňa došiel jeden z inštruktorov, aby ich utíšil. Tak som ho poslala nazad, že ich mám pod kontrolou a že sa ešte istú chvíľu budeme hlasnejšie tešiť z padajúcich hviezd. A deti sa zhodli, že padajú iba sprava doľava alebo zdola hore.

"Mama, to bol super nápad, že si ma sem prehovorila ísť spať!" zhodnotil ten zážitok môj rovnako výskajúci syn.