Oproti minulému roku sú tohtoročné "merania síL"

... úplnou malinou.

Dosť veľa spravilo, že Podšívkin brat prešiel na vyšší stupeň a kolegyňa dala výpoveď. A hoci ubehol mesiac od začiatku školského roka, ja sa stále nadnášam príjemným pocitom, že zrazu sa i vzduch neporovnateľne ľahšie dýcha. Človek si ani neuvedomí, koľko bruchabôľov by si ušetril, keby práve v zamestnaní stretával iba nekonfliktné, kooperatívne typy. (Na lepšie pochopenie: bola som už jej štvrtou partnerkou a presne ako moje predchodkyne som po roku kapitulovala. Tá posledná dala radšej sama výpoveď a ja už som si svoju pripravovala, ale niekto ma nakoniec predbehol...)

Čo sa mi minulý rok z objektívnych príčin nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca, si právom vychutnávam tento rok. Párkrát som zurvalcov upozornila, že ak sa nevpracú do kože, vyhodím celú Polsterecke. Začala som poškodenými kúskami a bola prekvapená, keď si najprv nič nevšimli. Až asi po dvoch týždňoch Tensotrasommozgu ako prvý zaregistroval zmenu. Vraj je roh miestnosti akosi prázdny. Neprotirečila som mu.

A potom som pristihla dve najvyššie prváčky, ako zúrivo mlátia a kopú spolužiaka. Vraj iba hra. Júúj, ako som im slovne vyprášila kožuchy ... a hneď tú situáciu využila na radikálny a naozaj konečný zásah. Zrúkla som jasne na celú miestnosť, že hrozba sa naplnila a všetky agresivitu vyvolávajúce predmety vyhadzujem!!! Ani nepípli. Najprv tomu neverili, ale neodvážili sa spýtať, ako alebo či to myslím naozaj vážne.

Na druhý deň protestujúcim hlasom Francúz vyzvedal, kam všetky diely zmizli.

- Vy ste zabudli, ako ste sa včera opäť správali a čo som potom vyhlásila?

Niektoré z detí sa ku nemu obrátilo a doplnilo odpoveď namiesto mňa.

- Veď povedala, že ich vyhodí...

A problém bol vyriešený. Viac sa o tom už ani slovkom nezmienili a našli si iný, kľudnejší druh zábavy. Heuréka!

---

Včera ma oslovila i učiteľka z vedľajšej triedy. Začalo to našou hrou.

Deťom som oznámila, že tento týždeň nasadáme na lode a vydávame sa na oceán za pokladom na tajomný ostrov. (Čítanie knižky Ostrov pokladov som musela z technických príčin prerušiť, bo prváčence mnohým výrazom nerozumeli :).)

Úloha znela: do piatku musia nazbierať body, aby sme zistili, ktorá posádka bude plavbu viesť. Prvá hra sa teda konala včera.

Kým si vetrali hlavy na dvore, prehodila som stoly a nachystala ich pre tri posádky. Minulý týždeň som na stenu rozdelila fotky detí, aby každé vedelo, do ktorej skupiny patrí. Mali si teda nabrať obed, podľa fotiek zistiť, alebo sa iba utvrdiť, kto s kým je (povedala som im to už viackrát, ale nie každý si rozdelenie zapamätal, preto tie fotky ako názorná pomôcka). Potom si mali nájsť správny stôl - zhodou okolností bolo včerajšie rozloženie 4/5/6. Všetko bezo slov. V absolútnej tichosti. Smeli si vypomáhať iba rukami, nohami, mimikou. Plných 30 minút.

Družstvá som sa snažila podeliť približne rovnomerne - zmiešané z chlapcov i dievčat a rôznych ročníkov, teda z každého rožku (či ročníka) trošku. Predovšetkým aby Južan, Severan a Tretí muškatier neboli pokope.

Tým, že nesmeli rozprávať, nemohli ani protestovať, že musia sedieť zmiešane, chlapci s dievčatami. Bo vrámci hier a tvorenia im to nevadí, pri obede áno.

No a počas hry vstúpila do miestnosti učiteľka. Vo dverách zaspätkovala a prekvapene vraví:

- Ups, idem nevhodne? To čo je tu také ticho?

Tak som jej vysvetlila, že občas sa i zázraky dejú a my hráme iba jednu hru, čiže nás neruší. Práve naopak. Vrámci hry musia odolať i nástrahám zvonku :)

Načo kolegynka zahlásila, že niečo podobné by sme mali praktizovať každý deň. Ale kto pracuje s deťmi, vie, že každá novota ich zaujme na dva-tri dni, niekedy o čosi dlhšie a keď čaro opadne, zasa sa vrátia do pôvodných koľají.

Na záver musím dodať, že ma prekvapili, ako spolupracovali. Jedine Afričan so Severanom si opäť raz vyslúžili mínus body (inak sa nedalo, ak nechcem prísť o motiváciu ostatných).