Ospravedlnil sA

Aby som bola férová voči kolegovi, dopíšem, že sa dnes ospravedlnil. Vraj si všimol, že prekročil hranicu a preto mu mám v budúcnosti vždy otvorene povedať, ak poruší zaužívané pravidlá alebo sa nevhodne zamieša do môjho programu dňa.

No o chvíľu už zasa šermoval mobilom a chcel na ňom niečo ukázať Francúzovi.

Rázne som zakročila: Mobil nie!!!

Ešte predtým som mu oznámila, že zredukujeme aj množstvo čítaných príbehov, lebo ja uprednostňujem v prvom rade vetranie hláv, ak vonku žiari slnko.

Aj toto je jedna vec, čo mi uberá sily. Necítim sa príjemne, ak musím dookola "napomínať" staršieho človeka (ktorý by mi navyše mohol byť otcom). Neviem, či to zrozumiteľne vysvetľujem, ale...

Na jednej strane ho obdivujem, že si v 80-stke ešte toľko trúfa, ale na strane druhej, ak mám byť úprimná, je už v mnohom v istom smere nešikovný a pomalý. Vzhľadom na vek má na to plné právo, lenže mne potom nechtiac pridáva roboty naviac. Lebo čo som raz-dvakrát do týždňa prehliadala, je počas 10 dní v kuse unavujúce. Nechcem mu povedať - nechaj tak, ja to spravím rýchlejšie/lepšie, lebo zo skúseností s podobnými ročníkmi viem, že sa staršie osoby potom cítia odsúvané na druhú koľaj, ale oni tak strašne chcú ešte stále hrať prvé husle.

A tak si musím pravidelne kúsať do jazyka, aj keď vlastne nechcem. Až teraz som vlastne pochopila, čo sa mi snažila naznačiť kolegyňa z prízemia, keď ho mala týždeň u seba. Tiež z nej rozprávalo vyčerpanie.

Nuž a jeden svoj zážitok s ním musím pripísať, lebo dodnes sa na ňom sama smejem (trochu mi pripomína skryté posolstvo z filmu S tebou mě baví svět), ako rýchlo musím meniť svoje rozhodnutia, ak ich už o chvíľu nechcem oľutovať:

V ten deň som odomkla triedu a niekam ledabolo pohodila kľúče, lebo som potrebovala rýchlo spraviť niečo dôležitejšie. A zrazu kľúčov nebolo.Uspokojila som sa s vedomím, že veď pod zem sa neprepadli a raz sa zaisto nájdu. Medzitým dorazil do práce i kolega. Práve som vychádzala z triedy - šla som za kolegyňou odnaproti - keď som mu cez plece oznámila:

- Neviem, kde mám kľúče. Ak ich náhodou uvidíš, uschovaj ich, kým sa nevrátim. Ale vyslovene hľadať ich nehľadaj...

Nachádzala som sa asi na 10 metrov od triedy, keď som cez poodchýlené dvere začula jeho mohutný hlas:

- Deti, vyhlasujem súťaž! Kto z vás ako prvý nájde Katarinine kľúče, dostane odo mňa odmenu!

- Bože, toto môže vymyslieť iba chlap! - pomyslela som si, bleskovo spravila čelom vzad a míľovými skokmi sa hnala nazad do triedy. Zachrániť, čo sa dá.

- STOOOP!!! - zrevala som -  ja vám okamžite zakazujem akékoľvek hľadanie!

- Ale veď som im vymyslel super hru - zaprotestoval sklamane kolega.

- Áno, ale nepripojil si potrebné inštrukcie a pravidlá! A jedným z hráčov je Šálka. Ale i Rumuckl. Pri rozložení vecí v miestnosti (vzhľadom na dlhodobú absenciu kolegyne som sa vzdala ich doupratovania, aby som náhodou neskolabovala i ja) a pri ich honbe za sľúbenou odmenou by som tu zachvíľu mala kôlničku po zemetrasení. Preto ešte raz dôrazne zakazujem akékoľvek hľadanie. Pod hrozbou trestu!!!

A samozrejme, že kým som pribehla nazad, tak pár vecí už stihli rozhádzať...

To je niečo podobné, ako keď chlap raz za čas navarí, cíti sa Božsky a čaká, že všetci stravníci si už pripravujú chválospevy na jeho adresu. Nuž a kým rastie smerom do oblakov, zabudne na ten bordel a množstvo špinavého riadu kdesi "dole" v kuchyni, čo tam zanechal. To smú poupratať iní. Veď ON predsa dobre navaril. (Ak si myslíte, že sa sťažujem na vlastného muža, tak ste na omyle. On patrí medzi tých nevariacich. Fenomén "po mne potopa" som odpozorovala inde a u viacerých.)

Čiže i kolega vymyslel "zábavu" a upratovanie po nej by zasa zostalo iba na mne...

xxx

Dnes sa Tichej vode nechceli robiť úlohy. Opäť bola medzi poslednými a keďže som umývala riady, zostal s nimi kolega. Tichá voda okamžite využila šancu. Nahovorila mu, že ich v družine nemusí dokončiť, lebo ich dorobí doma. No úplnou náhodou mi takmer vzápätí pretlmočil jej rozhodnutie a vzápätí mi ona vbehla do náručia.

- To odkedy platí podobné pravidlo v družine, že si každý robí úlohy ako sa mu zachce? - prísne som sa jej spýtala - kam by sme takto došli? Už aj si ber aktovku, vráť sa nazad a pokračuj tam, kde si prestala.

- Nenávidím úlohy - zafrfľala, pochopiac, že drobnou ľsťou nič nezískala, bo sa nám v nevhodnom momente skrížili cesty, a tak sa pobrala s nechuťou vyplniť príkaz.

xxx

Pravdepodobne zajtra budú druháci skladať Füllerführerschein. Jedná sa o tzv. "povolenie" písať plniacim perom. (Tuším sa pôjdem spýtať učiteľky, či sa ho naozaj dá aj "nezískať".) Kým trom z mojej štvorice to žily netrhá (aspoň sa tak tvária), kvári Afričana strach, že sa mu ho nepodarí spraviť. Normálne mi ho dnes bolo ľúto, ako sa ma celý čas pri úlohách ustarostene pýtal:

- Katarína, čo myslíš, je to pekne napísané? Spravím to? ... A čo keď nie?

Podobnú ctižiadosť naozaj nemá žiadne iné dieťa zo skupiny. (Načo aj, keď všetko dostávajú viac či menej servírované na zlatých podnosoch?)

Nuž som ho v istom momente zahriakla:

- Prosím ťa, prestaň sa zbytočne trápiť! Lebo si budeš sám sebe stáť v ceste. Povedz si: ja to zvládnem! a keď sa budeš tak snažiť ako dnes, tak Füllerführerschein zaisto dostaneš. Rozumieš?!? Sľúb mi, že to tak spravíš!

Ešte stále si/mi neveril stopercentne, ale aspoň mykol hlavou na znak súhlasu. Zbožňujem to jeho sekundové, súhlasné myknutie.

xxx

Podšívka ako posledná dopísala úlohy a práve si balila veci do aktovky, keď som úplnou náhodou vošla do triedy skontrolovať, ako dlho jej ešte budú trvať. Na jej lavici som zbadala papierik od cukriku, ktorý si rozbalila, keď si do nej sadala.

- Než odídeš z triedy, nezabudni vyhodiť do koša papierik - upozornila som ju. Iba kývla hlavou a ďalej pokračovala v balení.

Vtom som zbadala, že posledné okno zostalo poodchýlené, nuž som ho šla predpisovo zavrieť. Cestou nazad som míňala lavicu, kde sedela pôvodne Podšívka a zrazu sa mi na ňu naskytol pohľad z opačnej strany. Pod stoličkou, ktorú medzitým Podšívka uložila na stôl, sa ukrýval papierik od cukríku.

- Podšívka!!! - zakričala som nahlas.

Prekvapene sa vrátila nazad.

- Toto je tu čo? Myslíš si, že keď naň položíš stoličku, tak ti na tvoj podvod neprídem?

- Aha ho! - zatvárila sa, akoby práve spadla z jahody - ja som si ho ale naozaj vôbec nevšimla...

- Tak je potom dobre, že som si ho všimla ja - odvetila som ironicky - aspoň máš možnosť napraviť svoju nevšímavosť!