Plním si sny

04.10.2013

Pred dvoma týždňami som začala opäť pracovať. Teda pracovať v kolektíve a pre kolektív. Potrebovala som nutne zmenu. Potrebovala som zmeniť tapety, trochu pričuchnúť k pravému mestskému ruchu, ktorý nás tu na našom "vidieku" nejako obchádza, zaviesť istú pravidelnosť v rozvrhu dňa, bez zbytočných výhovoriek, že veď to či to sa dá spraviť aj neskôr, ba dokonca zajtra a byť opäť členom nejakého kolektívu ľudských bytostí.
Učiť nemčinu je síce super (a preto si ju i naďalej ponechávam), ale komunikácia so zákazníkmi je predsa len iná, než tá s kolegyňami. Jedného dňa asi pred 4 mesiacmi sa naskytla príležitosť slepého kuraťa a ja som ju po krátkom zvážení lapila za pačesy. A ku novým kolegyniam som získala ešte celú kopu skvelých detí. Je ich sedemnásť a každý z nich je iný. 9 dievčat, 8 chlapcov. Od prvákov po štvrtákov.
Už viem, ktorí z nich sú hladoši a ktorí ofrfľú ešte aj bodku na jedálnom lístku. Už viem, ktorí chodia radi von a na ktorých domasedov treba za pekného počasia použiť pomyselný bič, aby aspoň na 15 minút opustili priestory budovy. A viem, že i tí najväčší frfľoši sa vonku po krátkej inkubačnej dobe nakazia smiechom a behajú, skáču, lozia po preliezkach s kamarátmi zrazu plných a neuveriteľných 30 minút, ktoré máme pred domácimi úlohami k dispozícii!
Takisto už mám odpozorované časy, kedy mi hrozí ohluchnutie (mimochodom: je to hneď po obede - to ako by sa im nanovo nabili baterky). Už viem, kto sa rozplače pri každej nečakanej kolízii počas hry s kamarátom a kto ma bude intenzívne prosiť každý deň, aby som im ukázala nejaký nový vzor na makrame, či niečo pre šikovné rúčky.
Sú to už tri týždne, keď som začala a každým dňom vidím, ako si krok za krokom získavam ich dôveru.
Aj dnes. Práve sme sa vracali z dvora naspäť do triedy, keď ma odrazu na schodoch chytil spontánne za ruku ten, od ktorého by som to veru vôbec nečakala. Drobné gesto, ale zahreje pri srdiečku. A takých je čoraz viac a viac ...