PohovkA

Do uvoľneného rohu po zlikvidovaných vreciach a kvádroch som presunula pohovku. Plánovala som tam vytvoriť oddychový kútik, ale ten roh je zaisto začarovaný. Len čo divosi po vyučovaní vbehli do miestnosti, začali po pohovke skákať a každý jej voľný centimeter - aj ten so sklonom 90° - využili na zápasenie vo voľnom štýle. Nezostávalo mi nič iné, iba ich po dvoch-troch upozorneniach vyhnať na dvor.

A tak som ešte dve hodiny po skončení družiny zápasila s nábytkom. Presúvala som hore-dole skrinky, lavice, stoličky, pohovku, chladničku.

S výsledkom naďalej nie som spokojná, ale vzhľadom na to, že som dva roky nemala vlastnú miestnosť a kým neskončilo vyučovanie štvrtákov, musela som so svojimi prvákmi v mraze-daždi-horúčavách prečkať na dvore, tak som vlastne rada, že si túto miestnosť smiem deliť s učiteľmi. Je to totižto ich sklad pomôcok a pred dvoma rokmi vtedajšej kolegyni dokonca hrozilo, že jej/nám tie priestory vezmú úplne, pretože sami prišli o jedno iné skladište vrámci školy a veci z neho museli presunúť sem.

Čiže ak sa aj pokrájam, lepšie rozdelenie priestoru nedocielim. Jeden a pol steny patrí im a na zvyšku sú dvere a okná... A do toho musím rozdeliť nábytok. S prihliadnutím na severnú stranu s malými oknami, v dôsledku čoho je i miestnosť dosť tmavá (v porovnaní s inými). A takmer by som zabudla na elektrické zásuvky. Sú iba dve. Pod oknami. Čiže miesto pre chladničku a varič je stanovené napevno. Či chcem a či nie...

A dnes si zoberiem so sebou vatu do uší, lebo sa opäť spustí hlučný koncert sťažností na nevídané zmeny. Na čo im s kľudom Angličana oznámim, že ak opäť budú zápasiť na pohovke, ide aj ona do kontajneru na smeti! A oni prídu o bony na vstup do telocvične!!!

Bony som zaviedla minulý týždeň. Dúfala som, že zabudnú na telocvičňu. Ok, chcela som veriť v rozprávku, ale pod vedením Južana & Co. sú neodbytní. (Na druhej strane musím priznať, že Južan a Afričan sa s loptou na nohe snáď aj narodili. Zvyšok trpí syndrómom dnešných detí - sú až zarážajúco mľandravé. Tu musím pripísať vetu, čo raz medzi rečou spomenul syn. Vraj vedenie zboru bolo prinútené stiahnuť niektoré pesničky z repertoáru, pri ktorých sa vytlieskava, lebo súčasné deti už nedokážu ani vytlieskať rytmus, presnejšie strafiť sa vlastnými dlaňami.)

Prvé týždne som sa vyhovárala, že ešte nemáme rozpis hodín. Lenže minulý týždeň sme ho obdržali, a tak vyhováranie skončilo. Nuž som zaviedla bony. Podľa situácie musia nazbierať tri a viac a potom sa dostanú dnu.

Afričan má smolu. Kým bude hučať ako piliňák, v družine asi telocvičňu zvnútra neuvidí. Severan je druhý kandidát, ktorému to hrozí vďaka správaniu.

----

Dnes prišla za mnou triedna učiteľka B. Dopočula sa o incidente, keď minulý týždeň B napadol kolegu a neskôr i moju pomocnú silu. Doteraz som verila, že ak nezvládne tento ročník (čo teda nezvládne), bude automaticky presunutý na pomocnú školu. Vyviedla ma z omylu, že už to tak, bohužiaľ, nefunguje. Mala som pocit, že dúfa v našu pomoc.

Raz mi kamarátka, ktorá pracuje s deťmi s Downovým syndrómom, autizmom a inými postihnutiami povedala bolestivú, ale pravdivú vetu: až keď rodičia dokážu v sebe pochovať nesplnené predstavy o zdravom dieťati, zmieria sa s danou situáciou a začnú dieťa akceptovať, aké je, prestanú mu sami v mnohom ubližovať, teda hádzať zbytočné polená pod nohy.

---

Podšívka sa svojim vlastným nastavením - budem sa hrať na blbú a vrámci toho budem robiť naprieky - pomaly dostáva do pozície, ktorá neveští nič dobré do budúcnosti. Zatiaľ nepochopila, že škodí len sama sebe. Pred dvoma týždňami napríklad dostala nazad jednu úlohu, lebo bola pokrkvaná a riadne poznačená šmuhami z gumovania. Keď teda náhradu vytiahla z aktovky, neverila som vlastným očiam. Vyzerala, akoby ju opäť vytiahla z kravskej papule.

Netuším, ako na druhý deň zareagovala učiteľka.

Keďže však minulý týždeň bola mama "na koberci", tak asi nie moc dobre. Hoci dôvodov na pohovor bolo viac.

Včera ma Podšívka zavolala, aby som jej skontrolovala prvú stranu DÚ-papiera. Práve sa učia triediť slová podľa abecedy. Hľadela som na zadanie, hľadela som na riešenie a hoci nesedelo jedno s druhým, predsa som si len spomenula, že niečo podobné som už videla. Tak si predstavte, tá malá výmyselníčka si v nestráženej chviľke pravdepodobne od niekoho vzala vyriešenú úlohu, ale pomýlila si strany. A odpísala tú nesprávnu. Hoci na príslušnej strane by bola správnou. (Neskôr sme to preberali s kolegyňou a zhodli sa, že úlohu musela opísať už niekedy v škole - šikovné deti si píšu úlohy počas prestávok - lebo rozsadením spolužiakov a ani časovo by u nás na výmenu papiera nemala šancu.)

- Od koho si to odpísala??? - vyzvedala som prísnym hlasom.

- Od nikoho - klipkala prekvapene očami. Asi nechápala, ako či odkiaľ to viem.

- Nevymýšľaj!

- No naozaj...

- To mi chceš ešte ako dlho tvrdiť? Veď si spočítaj, koľko slov je v zadaní. Osem! A ty ich tu máš ... raz, dva, tri... dvadsať! Odkiaľ si vzala opicu? A maslo? Však také slová vôbec nie sú v zadaní.

Habkajúc a tuho zvažujúc, aká výhovorka by sa hodila sem, hľadela na papier.

Neprezradila som jej, prečo alebo ako som odhalila chybu, a sama na zámenu neprišla. Rýchlo som gumovala a sfukotala ju iba natoľko, aby si nedala do súvislosti niektoré indície a viditeľné zvyšky neprepísala do správnej kolonky. Zvyšok jej dopoviem dnes!!! (Lebo aj správne opisovať sa treba naučiť.)