Pôjdem na políciU!

Jedna z činností, ktorou začínam pracovný deň v družine za terajších sťažených podmienok, je pravidelná návšteva susednej miestnosti, aby som si vyzdvihla svoj vozík s naskladovanými vecami. Dnes som počas toho zastihla šéfku v rozhovore s kolegyňou a pridala sa ku ním.

V istom momente kolegyňa spomenula jedného svojho naozaj zlatého chalana, teraz tuším tretiak, a scénku s ním z tohoto mesiaca. Dobehol ku nej a rozrušene zvestoval, že mu niekto ukradol bundu spolu s mobilom!!!

Bol si dvestopercentne istý, že ju položil tam-a-tam a zrazu jej nieto. (Aj mojim deťom veci pravidelne a priam neuveriteľne sublimujú kamsi inam.) Mládenec býva na skok od školy, ale vonku už je dosť zima, a tak kolegyňa prezvonila jeho mamu, či je doma, aby mu niečo náhradné doniesla. Tá mamina je takisto skvelá žienka (syn sa na ňu podal). Bohužiaľ už podobné osoby hromadne vymierajú. Ochotná, pozorná, nezištne nápomocná a predovšetkým normálne a zdravo uvažujúca. Proste taká, akú si medzi rodičmi vrúcne želá každá z nás.

Nedala sa vyviesť z miery nemilou správou. Vraj kolegyni navrhla, nech hneď preruší hovor a pozorne počúva, z ktorého skrytého kúta sa ozve zvonenie synovho mobilu. Lebo ho vzápätí sama prezvoní. A naozaj ... "ukradnutá bunda" sa zachvíľu rozozvučala z chodby nad nami, kde sa nachádza jeho trieda. Pod oknom, kde ju nepozorný majiteľ nechal naposledy ležať, len mu to akosi vyfučalo z hlavy.

Akonáhle kolegyňa ukončila príhodu so šťastným koncom, zverila sa nám šéfka s najaktuálnejším prípadom o dve poschodia nižšie. Rieši ho iná kolegyňa u seba a jej preposlala pre istotu mail od inej mamy (s ktorou asi neradno špásovať). Tá sa sťažovala, že jej dieťaťu je neustále ubližované - bože, odkiaľže to ja len poznám? - a navyše mu zmizla nejaká vec. Zabudla som, čo presne, ale nič neobvyklé či drahé. Bo ma šokovala záverečná veta v správe. Dotyčná ukončila svoju sťažnosť oznámením (a či vyhrážkou?), že ak sa daná vec nenájde do tej-a-tej hodiny, zájde na políciu a podá trestné oznámenie. Tu musím pripomenúť, že sme naozaj na škole, kde sa veci nekradnú (čo sa detského vybavenia počas školského roka týka, čosi iné je, keď cezpoľné firmy cez prázdniny renovujú niečo v budove - to už zmizli obrazy, koberce, variče,...)

Aj ja som mala minulý rok jednu podobnú osobu v skupine dospelých, ktorá sa za každú prkotinu vyhrážala právnikmi. Nie mne, ale priamo deťom a ešte sa mi tým aj pochválila (bolo to v čase, keď som bola na PN-ke a kolegom, čo zaskakovali, sa minuloročná, vskutku výnimočná situácia trochu vymkla z rúk). Pracovať v podobnej atmosfére vyhrážok neskutočne uberá sily a vôvec chuť ísť do práce! Naozaj úplne stačí, keď sa dennodenne pasujeme s problémami či konfliktmi našich malých zverencov. Každá z nás sa ich snaží riešiť s najlepším vedomím a svedomím. Samozrejme, že i mňa mrzí, keď pravidelne niektoré z detí niečo (na krátko) stratí, ale žiadna z tých vecí nenapochoduje sama od seba naspäť, lebo sa niekto Dôležitý vyhráža. Tu je treba kus trpezlivosti alebo stopárskeho psa. Do troch mesiacov sa nakoniec vždy všetko nájde. 90% dokonca do troch dní. Najradšej mám prípady, keď si večer v obývačke prečítam práve došlú sms-ku "ležalo to na spodku aktovky"...

Preto ak sa vám stane niečo podobné, čomu nerozumiete, čo vás v prvom momente rozruší či nahnevá, radšej sa dvakrát zhlboka nadýchnite, nechajte si situáciu v kľude prerozprávať i druhou stranou a popritom sa pokúste spomenúť na vlastné detstvo. Ani vtedy nebolo všetko rúžové a máločo bežalo úplne hladko. Rodičia však reagovali rozumnejšie a nemiešali sa ustavične do niečoho, o čom nemajú absolútne žiaden šajn. Lebo deti mnohé udalosti prerozprávajú dosť skreslene a tie prešibané navyše veľmi radi hrajú obete, aby ich rodičia poľutovali (alebo si spomeňte, ako si získavali na svoju stranu priazeň či pozornosť vašich rodičov váši súrodenci, keď ste sa práve do krvi pohádali - bolo ich jednanie vždy korektné - alebo i vy? ruku na srdce - hovorili ste im vždy pravdu a len čistú pravdu?). A dnešní sčítaní rodičia nechcú nič zanedbať, lebo z odporúčaných publikácií renomovaných psychológov a pedagógov sa dozvedeli, čo všetko môžu vo výchove pokaziť nesprávnym jednaním. No autori mnohých teoretických príručiek si neuvedomujú, že ich dielo sa dostane do rúk viacmenej laikom a tí ich dobre mienené rady mnohokrát nesprávne dešifrujú. Lebo im chýba (x-násobná) skúsenosť z praxe. Veď ani štatistiky sa nerobia na základe jedného jediného príkladu, ale zhromažďovaním viacerých údajov a z rôznych zdrojov. A verte, že aj keď tú skúsenosť máte, môžete si byť 100% istí, že zakaždým sa nájde niekto nový, výnimka, potvrdzujúca pravidlo, ktorá vás postaví pred úplne novú, dovtedy nepoznanú a neštandardnú situáciu, s ktorou si budete musieť poradiť inak než doteraz.

xxx

Neskôr som zašla za kolegyňou, aby som sa jej spýtala, kvôli čomu treba "volať políciu". Kvôli jednej TOPÁNKE!!! Policajti by matke chlapca istotne povedali svoje. Či si myslí, že nemajú nič dôležitejšie na práci.