Pomaly ďalej zájdeš ... alebo decembrové detI

Patrí ku nim aj môj syn a patrí ku nim aj Viktor. A patrí ku nim i večná dilema, či ich dať do školy skôr a či čakať.
U nás začal kolotoč rozhodovania už pri vstupe do materskej školy. Deti narodené v decembri sa automaticky zaraďujú do žltých(?) poradovníkov (aspoň teda v Bavorsku) a miesto v septembri dostanú, iba ak nejaké zostane voľné. Väčšinou však zostávajú voľné iba tam, kde nik nechce ísť dobrovoľne. Kolotoč obiehania škôlkarských zariadení prevzal na seba muž. Zahlásil syna, tuším, do 13 MŠ a všade ho zapísali na žltú listinu čakateľov.

Jedného dňa sa vrátil nadšený domov, že objavil škôlku, kde musíme bezpodmienečne získať miesto. Bol ňou nadšený od prvého momentu. Lenže žltá listina decembrových nepopustí, a tak sme samozrejme dostali zápornú odpoveď. Ako i v ostatných dvanástich.
Muž nelenil, sadol ku stolu a napísal veľmi vtipný a milý list v synovom mene a spôsobom či slovníkom, ako keby niečo také vytvorilo dieťa. Niečo v zmysle, že nevadí, že my ďakujeme za odpoveď a počkáme si, kým sa u nich niečo neuvoľní, lebo to je tá najkrajšia škôlka... Pridal aj podarenú fotku, obálku zalepil a odoslal.
Asi o týždeň sme prekvapene pozerali na odpoveď, kde nám riaditeľka oznamovala, že také tvorivé dielko si zaslúži jedno miesto bez ohľadu na dátum narodenia. A tak sme v septembri nastupovali presne tam, kde si od samého začiatku muž želal. Hneď na prvom rodičovskom nás informovali, že sme prvý ročník, ktorého decembrové deti podľa nového nariadenia Ministerstva školstva budú musieť nastúpiť do školy skôr. Predtým to bolo na rozhodnutí rodičov, teraz sa to zmenilo na povinnosť.
Pamätám si, ako som frfľala, že s tým nesúhlasím ... ale to nikoho nezaujímalo. Ministerstvo rozhodlo a basta!
Počas tých troch rokov som sa postupne, po kúskoch s tou myšlienkou zmierila. Už i preto, že syn si našiel nových kamarátov, my sme sa tiež spriatelili s ich rodičmi, a tak som sa nejako časom podvolila.
Lenže Ministerstvo počas nášho škôlkarskeho obdobia prišlo na to, že pôvodné rozhodnutie je chybné, chýbajú sily na väčší prísun detí a a za dva roky, keď postupne predčasne presúvali do školy aj októbrové a potom novembrové deti (našimi decembrovými sa malo nové nariadenie stať platným pre všetky tri mesiace) sa zasa mnohé z nich vracali nazad do škôlky.
A tak krátko po začatí posledného roku si nás - rodičov decembrových detí - pozvala riaditeľka MŠ ku sebe do kancelárie a oznámila, že Ministerstvo stiahlo svoje posledné rozhodnutie a naše deti sa vrátia k pôvodnému deleniu.
Na to, aby mohli ísť predčasne do školy, ak by teda predsa len chceli, by museli podstúpiť 6 psychologických sedení. Tri na škole a tri kdesi u psychológov. Plus zvládnuť na nich celý systém previerok a pohovorov, či sú schopné ísť do školy skôr.
Lenže na tomto mieste vstupuje do hry riaditeľka našej ZŠ, ktorá je zarytou bojovníčkou proti nástupu decembrových detí do školy pred dovŕšením 6 rokov. Zhodou okolností sa rok predtým stalo, že istý chlapec a dievča - dvojičky- z Michaelovej MŠ prešli úspešne celou dvojitou triádou a riaditeľka ich napriek tomu odmietla. Pre súrodencov to bol šok, pretože sa to dozvedeli pár dní pred nástupom do školy. A tak som sa rozhodla Michaela uchrániť pred niečim podobným, aj keď mi srdce trhalo, lebo dva týždne v kuse plakal a prosil ma, nech idem za riaditeľkou a prehovorím ju, aby ho prijala, veď všetci jeho kamaráti smú ísť do školy a on nie...
Pritom čo sa jeho schopností týka, odporúčali nám ho dať hneď do druhej triedy. No to som úplne odmietla. Som proti podobným zásahom do normálneho, postupného pozvoľného vývoja dieťaťa. Nepovažujem za správne preskakovať prvú triedu.
(Prvú triedu zasa preskočil synov najlepší kamarát a mal s tým neskutočné problémy - nedokázal sa zaradiť do zohratého kolektívu - a pritom to bol super chalanisko - jediná chyba bola, že bol veľmi inteligentný.)
No a teraz mám v skupine Viktora. Je to tiež neskutočne živý a vnímavý chlapček. Zbožňujem jeho filozofovanie o svete, jeho "rady" do života, jeho neskutočne bystré postrehy... lenže! aj keď si myslím, že je jedným z najlepších, najbystrejších v skupine (všíma si také matematické súvislosti, o ktorých jeho starší rovesníci ani nesnívajú), predsa u neho sledujem, že by mu prospel ešte ten rok navyše v škôlke.
On by sa ešte potreboval hrať, on by ešte poobede potreboval oddychovať.
Okrem toho je aj najmenším v skupine, čo ho občas robí "fackovacím" panákom pre jeho spolužiakov. Deti ho síce majú radi, aj na neho dávajú akosi svorne pozor, ale v prípade konfliktov si to zväčša odnesie práve on.
Na začiatku bol i problém, že im nestačil napr.vo futbale. Tak som ho začala povzbudzovať. Vždy keď správne trafil loptu, alebo zadržal útok, skandovala som ostošesť. To potom ku mne raz dobehol a celý šťastný vraví: Katarína, vidíš, všetci si myslia, že som najhorší a ja som predsa len dobrý!
V triede máme i jedného chlapca, ktorému zatiaľ lekári nedokázali určiť presne diagnózu (pôvodne bolo podozrenie na autizmus). Kým druhé deti si na jeho "iný svet" s našou pomocou postupne zvykli a naučili sa s tým existovať, Viktor je jediný, u ktorého badám, že ešte týmto smerom nedozrel, že tam ešte badať ten chýbajúci (minimálne) polrok.
Na druhej strane býva často zasnený, akoby duchom niekde úplne inde a tak mu niektoré veci hovorím 500x. (To potom veľmi záleží, na akú učiteľku jemu podobné deti natrafia - nie každá má s nimi božskú trpezlivosť, keď sa časovo snaží dodržať osnovy.) Je i neskutočne pomalý v obliekaní.
To predvčerom prišla poň mama, zavolala mi zdola, aby som ho poslala na dvor, lebo má ešte ďalších dvoch menších synov. Skôr než som si stihla uvedomiť, čo robí, jeho nebolo. Vyparil sa. Myslela som, že šiel na WC, hľadala som ho v skrini (tam sa kedysi rád schovával) - až kým sa strata nevyjasnila - za tri minúty prišla s ním hore i mama, že dobehol dole bez bundy, bez topánok, bez aktovky ... proste len tak, ako práve vyšiel z triedy a až po jej prekvapenej otázke mu došlo, že AHA, mne niečo chýba...
Úlohy robí veľmi precízne, pedantne, priam obrázkovo úhľadne, no na druhej strane nestíha (hoci napr. rád kreslí) a často musí dorábať v družine to, čo nespravil v škole. Mrzí ho to a potom mi s hlbokým povzdychom povie - Pozri, zasa som to nestihol na vyučovaní a musím to dorábať tu... a ja dúfam, že takto postupne nestratí motiváciu... lebo on na to filipa má, len sily ešte nestačia zarovnako s ostatnými (ja mám čas ho pozorovať a porovnávať s ostatnými pri domácich úlohách, jeho učiteľka, bohužiaľ, nie - a keďže si veľmi dobre rozumieme, chodí občas ku mne po info, ako ja vnímam deti z mojej skupiny - a tak sa ju snažím upozorniť na Viktorovú výnimočnosť, lebo na vyučovaní to ževraj vyzerá, že on na školu ešte nestačí)... a práve pri ňom si vravím: vďaka bohu, že naša pani riaditeľka je aká je, inak by ma asi syn prehovoril...

Jedna moja obľúbená Viktorova hláška mame:
Mama, považujem to za nefér, že vy, dospelí, smiete vydierať nás, svoje deti, a my deti vás vydierať nesmieme!