Posledný deň pred prázdninamI
Než si na týždeň od seba oddýchneme, musím si zaznamenať včerajší zážitok, po ktorom nám spolu s kolegyňou v prvom momente sklapla sánka prekvapením a ktorý súvisel s predošlým dňom.
Deťom som oznámila, že ak dodržia pravidlá, ktoré máme stanovené pri písaní úloh a i zvyšok dňa prebehne bez väčších výtržností, povolím im vstup do telocvične. Kto však bude vystrájať, zostane za trest na dvore.
Po úlohách chcel Južan opäť oslniť dievčence (hlavne svoju favoritku), a tak im predvádzal balet. Nachvíľku som vybehla z triedy von a keď som sa vrátila, prichytila som ich pri nasledujúcom niekoľkosekundovom dejstve. Južan sa pri robení piruety prevážil dopredu, v nasledujúcom okamihu sa lakťami oprel o zem a nohy rozkročil naširoko ako na pľacku (tak sme ten takmer-špagát na telocviku nazývali my). Nečakane ku nemu zozadu priskočil Severan a kopol mu pravačkou takú pecku medzi nohy, že sa Južan bolestivo zrútil na zem.
Podobné scény sa opakujú medzi chlapcami pravidelne. Ak by sme im chceli úplne zabrániť, museli by sme ich asi priviazať ku stoličkám špagátmi. A odviazať, až keď ich rodičia vyzdvihnú. Severan však patrí ku tým jedincom, ktorí priam vyhľadávajú situácie, aby mohli druhým spôsobiť bolesť. Priam viditeľne sa v tom vyžíva.
Nespomeniem si na slová, ktorými som mu zrušila vstup do telocvične, ale tie jeho už ma nacvičné:
- Prosím ťa, daj mi ešte jednu šancu! Ja sa vám obom ospravedlňujem.
- Práve si premárnil tú poslednú a žiadna iná neexistuje!!!
V podobných situáciách nasleduje vlna obvinení - kto začal, kto sa pridal, kto asistoval, kto sa posmieval, kto sa krivo pozeral, atď., atď.
Samozrejme, že Severan hľadal spoluvinníkov, a tak obvinil aj Afričana, ktorý mu asistoval. Po tom, čo jeho slová spontánne potvrdili i prítomné dievčatá, Afričan pod tlakom výpovedí priznal, že kopal tiež. Nuž som zrušila vstup do telocvične i jemu. V jeho prípade som nepotrebovala žiaden priamy dôkaz. V ten deň kopal neustále do detí ako do futbalovej lopty a už dvakrát predtým, som ho vytiahla na chodbu, aby som mu rázne prehovorila do duše. Pri treťom raze mi stačili svedecké výpovede.
Obaja si sadli na pohovku, vydržali na nej sedieť do skončenia družiny (aj bez špagátov) a popritom striedali všetky možné polohy a grimasy z repertoára ťažko urazených, ktorým bolo práve "nehorázne" ublížené.
(Podarený bol Južan. Istú chvíľu krúžil okolo kamarátov a potichu vyzvedal, či plačú. Nejako nevedel, čo má robiť - vraví sa tomu: nebol vo svojej koži, bo lepšie sa vystrája v trojici než samotnému vojakovi v poli - a tak si vyzliekol sveter a zo spolupatričnosti sa pridal ku tým dvom, ktorí sa pod svetre schovali chvíľu predtým.)
Dvaja vinníci sa urazene pobrali i domov.
Na druhý deň, len čo Severan vstúpil dnu, upozornil na seba opäť nejakým nevhodným gestom. Naše pohľady sa stretli, jeho hlas razom zmäkol, priskočil ku mne a skôr než som stihla zakročiť, mi podávajúc ruku vraví:
- Katarína, prepáč mi. A prepáč mi, prosím, aj ten včerajšok.
Ruku som prijala, o ospravedlnení som si nebola úplne istá, či nie je z čírej vypočítavosti. Svoje pochybnosti som preto nebadane a potichu zašepkala do ucha kolegyni a ona iba súhlasne prikývla.
Keď som ich dostala pred viac ako rokom, dlho trvalo, než sa naučili nezutekať, keď niečo vyparátili, a zároveň cez pery prepasírovať slovíčka ospravedlnenia. Ale aby sa niekto z trojice terajších tretiakov ospravedlnil dodatočne ešte raz na druhý deň, sa nestalo ešte nikdy.
Neskôr sa ukázalo, že môj predpoklad bol správny. Severan v kútiku duše dúfal, že na mňa zapôsobí a vstupu do telocvične tým pádom nič nebráni. No mýlil sa. Zostala som neoblomnou. Nie je nič horšie, ak sa deti nenaučia spoznať hranice, resp. čo značí ich prekročenie a ak dospelý nedokáže dotiahnuť sľúbené konzekvencie do konca. Alebo ich nevhodne stanoví.
(Lebo napr. vetu: ak nebudeš poslúchať, zajtra s nami na žiadnu dovolenku nejdeš - musí každý zdravý rozum v konečnom dôsledku ohodnotiť ako nezrealizovateľnú hlúposť, ak sa dieťa rozhodne nespolupracovať.)
Po obede som vyhnala všetkých na dvor. Afričan so Severanom sa klipkajúcimi očami a pohľadom nevinného baránka nanovo snažili na mňa zapôsobiť.
- Smieme ísť do telocvične?
- Nie. A pri ďalšej podobnej otázke vám zruším vstup aj nabudúce!!!
- Tak keď nemôžu oni, nejdem ani ja - zahlásil zo spolupatričnosti Južan.
Kým sa ostatné deti radostne bláznili v telocvični, trávili oni traja čas na dvore. Iba Afričan občas zastal pred oknom, aby smutne nahliadol dnu, dúfajúc, že snáď predsa len zmením svoje pôvodné rozhodnutie. Nuž ale mal smolu.