Posledny pokus...

Dnes som sa rozhodla, ze odstartujem posledny pokus s Viktorom a jeho (ne-)robenim uloh. V hlave som si premyslela podmienky a ked sme zisli na dvor, zavolala som si ho ku sebe. Vysvetlila mu bod za bodom, co som si na neho pripravila a medziinym spomenula priebeh uloh dla mojich predstav.
- Viktor, odteraz nebudu ziadne vymyslacky a ja budem sledovat, nakolko sa sustredis na veci podstatne. Nemusis napisat vsetky ulohy, ak ich bude vela. Skor mi ide o to, ci sa snazis, alebo iba tak premyslas nad nesmrtelnostou chrusta.
- A mozem trochu robit aj neplechu?
Zaostrila som na neho svoj orli zrak.
- Nuz nedbam, trochu neplechy ti povolim. Ale naozaj iba trochu!
Nato sa on na mna sustredene zahladi a spresni svoju poziadavku.
- Asi dve percenta?
Zacala som sa nahlas smiat, pretoze v druhej triede o percentach zatial vobec ani naznakom nechyrovali.
- A vies ty vobec, co to znamena? Take dve percenta?
- No to teda veru neviem .... a zacal sa uskrnat spolu so mnou.

+++

Okrem toho som dnes mala krasne podlozenu teoriu, ze ak zamestname najvacsieho rusica pokoja v skupine nejakou dolezitou ulohou, dokaze nas castokrat prekvapit, ako svedomite si svoju novu funkciu zastava, tj plni ulohy s nou spojene. Dnes mal na vlastne zelanie sluzbu dna F. s K. Iba som zirala, co ten chlapec samostatne a premyslene robil. Dokonca ukony, ktore som nikdy nahlas nevyslovila, ale ktore inak robime pravidelne. Napr. doniest kos na nedojedene jedlo, aktivne tisil hlucnych spoluziakov, vyutieral sam stol, povykladal stolicky. Aj na konci Mitti deti skvelo zmenezovali poupratanie miestnosti a povykladanie stoliciek. WAU!