Posledných päť týždňoV

... v tomto školskom roku. Posledných päť týždňov, ktoré musím vydržať s Trojlístkom, a potom snáď od radosti a odbremenenia stiahnem fľašu nejakého kvalitného alkoholu, vzhľadom na skutočnosť, že od septembra budú u mňa iba od jednej do druhej a úlohy ako štvrtáci už píšu u kolegyni. Jupíííí!!!

A hneď zhurta mi na "privítanie" doobeda šéfka preposlala k nahliadnutiu prvé štyri žiadosti o miesto pomocnej sily. Po poslednej nemilej skúsenosti som nedôverčivá aj voči bodkám na konci viet. Jedna zo žiadostí mi však pripomenula, čo som už opisovala i v knihách Tretiemu chlieb. a Dade dedhmia. O začiatkoch vysťahovalca v cudzine. O prebíjaní sa s rozkúsaným jazykom. Lebo veľakrát si človek (rozumej cudzinec) doň musel zahryznúť a nevnímať pritom horkú príchuť z trpko-smutného zistenia, že váš pas nemá tú správnu farbu, znak, miesto vydania, alebo inak povedané pôvod krajiny, aby ste sa na novom mieste či v novom pôsobisku od samého začiatku plnohodnotne zaradili do spoločnosti (zjednodušene podané, lebo sú i iné faktory, čo to ovplyvňujú)...

Jedna z aktuálnych uchádzačiek, o pár rokov staršia odo mňa, pochádza z Afganistanu a v Kábule vyštudovala právo. Aby v Nemecku o pár rokov neskôr umývala riady v školskej kuchyni. U nás v družine by si o kus polepšila. O kus postúpila. Kým vo vlastnej krajine patrila zjavne ku privilegovanej vrstve (a to už je čo povedať na Afganistan a tie časy, veď i moja niekdajšia parťáčka z Iránu raz zahlásila, že jediné dve krajiny z ich regiónu, do ktorých by sa za nič na svete nevydala, boli Saudská Arábia a Afganistan), okúsila v Nemecku opačnú stranu mince.

Tým nechcem znevažovať akúkoľvek prácu, veď i tie riady musí niekto umyť a kto čítal moje prvé dva diely trilógie, vie, ako som sa kedysi prebíjala ja sama (tretí diel, ku ktorému sa už dlhšie nedokážem dokopať - iba kvôli obšírnym príbehom z družiny - to iba potvrdí a ešte viac umocní, rozšíri o nové kategórie). Chcem tým iba zdôrazniť, že ak musíte vypĺňať príkazy nejakého blbca, ktorý je vašim nadriadeným iba preto, že má "správne" občianstvo, tak to vyžaduje riadnu dávku sebazaprenia. Posledné súvetie však v žiadnom prípade nevzťahujem ani na terajšiu, ani na predošlú šéfku. To len aby nedošlo ku zbytočným nedorozumeniam a nesprávnym uzáverom...

Ale aj vrámci Nemecka sú isté - nepochopiteľné - pravidlá, čo mi potvrdila i moja predchádzajúca šéfka a nad čím sa jednoducho musí pozastaviť každý zdravý rozum. Ak si správne pamätám, ukončila niečo v smere sociálna pedagogika, ale jej školu z Nordrhein-Westfalen (alebo to bol Baden-Württemberg?) neuznávajú v Bavorsku. Aj preto sa podvolila a vzala aspoň riadiace miesto u nás v družine. Ako kompromis. Spojivko medzi prácou s deťmi a zachovaním si istého spoločenského statusu. Lebo v Nemecku sa dosť prihliada na jeho udržanie. Každé (chvíľkové) poľavenie či poškuľovanie iným smerom sa väčšinou netoleruje a tým pádom nevypláca. Pokiaľ sa teda nechcete natrvalo a úplne preorientovať (horším, ku vášmu pôvodnému vzdelaniu nie príliš zodpovedajúcim smerom).

Jednu kandidátku som však odmietla okamžite. Slobodná, s VŠ vzdelaním technického smeru, aktuálnym bydliskom 300 km od Mníchova. Ak nevyhrala v lotte alebo nemá priateľa, čo zarába dosť za oboch a dostal práve zaujímavú pracovnú ponuku v hlavnom meste Bavorska, tak u nás neplánuje zostať dlho, pokiaľ teda nemieni spávať kdesi pod mostom. Lebo z platu pomocnej sily by si mohla dovoliť maximálne izbu vo WG a žiť by musela z lásky, zo vzduchu alebo z úspor.

Ale nazad do triedy:

Prváci prišli namrzení. Keď som sa ich spýtala, čo sa deje, skupinovo odvetili, že dnes neodpadne športový krúžok, a tak naň musia ísť. A ponosovali sa, ako ho nemajú radi a smiali sa z čohosi, z nejakého cvičenia, čo poznali iba oni a ich učiteľka (trénerka).

Druháci prišli namrzení. Keď som sa ich spýtala prečo, nevedeli odpovedať. Asi že zasa musia chodiť do školy.

Potom prišla šéfka. Vraj ktorási škola v susednej spolkovej republike potvrdila, že B je odteraz ich žiakom. Vďakabohu, že sa im podarilo v zdraví na ňu nahlásiť. Druhé info sa týkalo mojej kolegyne. Opäť žiadna férová správa na obzore z jej strany, hoci PN-ka jej končila dnes.

- Predpokladám, že si ju opäť predĺži. Ale ak by sa tu zjavila, ak by nás predsa len prekvapila svojou prítomnosťou, uvoľním ju s okamžitou platnosťou zo zmluvy. Vyprší o päť týždňov a nemyslím si, že by si sa tých päť zvyšných týždňov s ňou cítila príjemne - ukončila šéfka tému "nespoľahlivá kolegyňa".

Myslím, že jej ešte neodpustila skutočnosť, ako ju jedinú zablokovala na WhatsApp-e. Mňa nemusela. Ja tieto služby nevyužívam, ale zvyšné kolegyne áno. Aj preto sme si na poslednej schôdzi mohli pozrieť jej od ucha k uchu vysmiatu, opálenú tvár. Asi si neuvedomila, že zablokovať by mala i zvyšok manšaftu. Lebo dôveru stratila u všetkých.

Pri úlohách sa Afričan tváril napaprčene. Ale u niekoľkých adeptov zo skupiny som mala pocit, že za posledné dva týždne zabudli, ako sa správať. Zabudli, že existuje istý druh slušnej komunikácie a slovíčka ako prosím, ďakujem, atď.

Preto aj Afričan zahučal provokačno-spupne:

- Pomooc!

Podišla som jeho smerom. Niečo mu muselo byť, lebo už dávno nebol takto tvrdohlavý ako v nasledujúcich sekundách.

- Ak si tým myslel, že potrebuješ pomoc pri úlohách, hovorí sa to inak... - pozerala som mu priamo do očí, kým on urazene mykol hlavou a tváril sa, že mu moje slová idú pravým uchom dnu a ľavým ihneď von.

- Už nič nepotrebujem - zvíťazila nateraz jeho tvrdá palica a on sa zahľadel nazad do knihy, ako by sa nič nedialo a jemu bolo zrazu všetko viac než jasné.

- Katarína, budeš taká láskavá a môžeš mi pomôcť s úlohami? - prerušil ma Šálka, ktorý sedel asi na meter od neho a pozorne nás sledoval.

- Áno, hneď ti pomôžem, len tu niečo doriešim s Afričanom - milo som sa naň usmiala.

- Nie, nie. Ja nepotrebujem žiadnu pomoc. Ja mu iba našepkávam, čo má povedať - zahundral podarene.

Zasa som sa raz musela smiať smerom dovnútra. Rozumej tajne. Nielen preto, že každé dieťa priam ukážkovo ovláda pravidlá slušného správania sa u toho druhého, len nie u seba. Ale šinter Šálka je svojimi spontánnymi hláškami proste a jednoducho neprekonateľný. Nuž tak dúfajme, že nabudúce pomôže na oplátku Afričan jemu...

A smiala som sa i v momente, keď som zachytila útržky rozhovoru mojich prváčiek:

... to je tak nespravodlivé. Iba za to, že som staršia, dostanem vynadané vždy iba ja, hoci za pokúšanie by mal právom dostať vynadané môj malý brat...

... áno, tak nespravodlivé je to i u nás a tiež iba preto, že ja som tá staršia...

Na danú tému sa bavili Rumuckl, Amazonka a Táčoveľazje.

A ako je to u vás? Tiež za všetko môžu tí starší/ tie staršie,, hmmm?

- U nás najviac vyvádza Sebi - zahlásil Šálka. Nerozumela som, čo povedal, tak som ho požiadala o zopakovanie vety.

- No to je predsa ten brat, čo nasleduje po mne. Je škôlkár. A minule zhodil nášho 8-mesačného zo sedačky na zem!

Nuž, bude sa tešiť kolegyňa, čo ho dostane...

Pri úlohách sme dnes mali asi iba 7 detí, čo však vrámci nich vystrájal Trojlístok, vystačilo za kompletnú skupinu. Zasa sa raz nevedeli vpratať do kože a Tretí muškatier kompletne blokoval malú násobilku. Začula som ich rozhovor, keď sa pri vstupe do miestnosti medzi sebou chvastali zlými známkami z nejakej poslednej písomky z matematiky. Ale ak to takto mienia ťahať i vo štvrtom ročníku, nuž neviem, neviem... no som naozaj neskutočne rada, že už nebudem musieť bojovať s veternými mlynmi značky Tretí muškatier.

A viete čo je tento týždeň jednoznačne najhorším hlásením na škole? Hitzefrei! Ok, iba pre nás dospelé, lebo deti sa mu samozrejme tešia. Neviem ako u vás, ale tu sa zaisto uškvaríme. Hlásia teplotné rekordy na jún. Ortuť v teplomeri sa vraj vyšplhá na neuveriteľných 40°C. (Kde sú tie časy, keď som v lete v Mníchove "mrzla" !) V preklade to znamená, že od zajtra majú deti po piatej hodine fajront a nahrnú sa naraz do družiny. Ďalšia príležitosť na eskalácie rôzneho druhu.

Keďže je opäť na prázdninách u kolegyni neter zo Singapuru, rozprávali sme sa po práci na tému "čo nového". To rozkošné dievčatko som spoznala pred piatimi rokmi. Vtedy ešte žila s mamou v Holandsku. Krátko nato sa presťahovali na Bali, teraz žijú v Singapure. Školáci si tam už užívajú letné prázdniny, a tak dievčina, ako je nepísaným pravidlom, doletela na návštevu ku tete (sestre jej nebohého otca). Kedysi jej zverencov v družine mala ako parťákov, opakovala si s nimi hravou formou nemčinu. Teraz pomaly začína vypomáhať ako "dozor".

Ešte pred pár rokmi sa sťažovala, aké sú tu deti v škole drzé (vtedy sa smela zúčastniť i vyučovania). Teda i ku jej tete. Musí to byť asi dosť veľký rozdiel medzi ázijskou mentalitou a tamojším rešpektom pred rodičmi, učiteľmi a vlastne dospelými všeobecne v porovnaní s malými "nespratníkmi" v Európe. Pritom tentokrát neporovnával dianie "zaujatý" dospelý, ale školopovinné dieťa!

Ku mojej otázke: Tak ako, pomáhala si dnes usilovne? - so smiechom pridala komentár i kolegyňa.

- Keby si videla, aká bola na nich prísna!

Na sekundu-dve sa odmlčala, aby po minipauze zo zadosťučinením dodala ... ale dobre im tak!!!