Postreh

Uz kedysi davnejsie sa mi do ruk dostala kniha, v ktorej boli spominane vysledky pozorovani z prace s chlapcami kdesi v Anglicku. Na jednej skole im do programu zaviedli zapasnicke hry pod dozorom skuseneho odbornika, na druhej nie. Chlapci z prvej skoly dokazali vdaka presne stanovenym pravidlam hier lepsie navzajom vychadzat, mali menej konfliktov. Jasne bolo vidno, ze potrebuju/ze im chyba kontrolovane superenie.

Matky so synmi si zasa isto dokazu spomenut na hry "otcov s detmi". Teda ak maju manzelov, ktori sa venuju v tomto pripade synom. Vacsinou sa jedna o  zapasnicke hry. S hecovanim, kto je lepsi, rychlejsi, silnejsi. Ja osobne sa vtedy radsej zavriem (zdekujem) do inej izby. Akceptujem potrebu y-chromozomu, s ktorou sa x-chromozom iba tazko stotoznuje.

A dnesnym mladencom kazdopadne CHYBAJU na skolach ucitelia! Jeden na tridsat zien je nevyhovujuci pomer. Moj nazor.

Na skolsky dvor nam pred asi troma tyzdnami doviezli hobliny. Stazovali sme sa pravidelne na kus dvora, pokryty zeminou, ktory sa prave v dazdi meni na bahno. A to sa roznasa - ci chceme alebo nie - po celej budove. Vedenie skoly to teda vyriesilo tymto sposobom. A neuveritelne, ako tento kusok magicky pritahuje chlapcov. V momente si ho vymedzili na zapasnicke hry. Nie je tam vela priestranstva, a tak si sami urcili pravidla hry a zatial ich skvelo dodrzuju.