Posudkový dotazník

Niekedy v treťom septembrovom týždni prišla za mnou Viktorova mama a strčila mi do rúk dotazník z psychologickej poradne. I ja ako družinárka som mala bodovo ohodnotiť svojho zverenca. Prečítala som si otázky a s hrôzou zistila, že ak popravde zaškrtnem správne odpovede, vytvorí si akási neznáma, nezasvätená osoba z poradne, u ktorej papier skončí, úplne nesprávny obraz o jednom z najšikovnejších a najinteligentnejších chlapcov z mojej skupiny a ten mal vo svojom krátkom živote iba tú smolu, že ako nadané dieťa šiel do školy o rok skôr, no veľmi rýchlo ho v nej dobehla dovtedy neodhalená porucha koncentrácie (pri hrách sa totižto neprejavuje). A keďže je u mňa v skupine od prvej triedy, odsledovala som si v priamom prenose, ako jednotlivca dokáže ovplyvniť (ak nie doslovne zničiť) systém, čo nie je šitý na mieru. Chápem, že škola musí bežať podľa istých pravidiel a prispôsobovať sa každému je utópia, ale osobne si myslím, že keby niekto z kompetentných na začiatku počúval, na čo ich dookola upozorňujem a už vtedy to správne podchytil, nemuselo dôjsť ku stavu, aký máme teraz. A priam mi trhalo srdce, keď sa deti minule rozprávali pri obede na tému svojich schopnosti vrámci školy a Viktor smutne zahlásil: "Ja mám niečo pokazené v hlave a preto som taký zlý..."

NIEEE, chcelo sa mi zakričať, a tak som jemu i jeho spolužiakom vysvetlila, že koncentrácia je síce jeho veľkým problémom, ale i ona sa  dá vytrénovať na potrebný stupeň. No a pokazené v hlave nemá nič. Aspoň teda nie v tom zmysle, ako to chápe on. Spýtala som sa mamy, či ku dotazníku smiem pripísať i pár vlastných viet, pretože ku každému z bodov potrebujem doplniť svoje "ale!". Vďačne prijala moju ponuku. A tak som okrem pôvodnej A4-ky odovzdala ešte ďašie dve, kde som sa snažila pridať obraz skutočného Viktora, ktorého podobné všeobecné dotazníky nikdy neodhalia.

O dva dni nato sa ma jeho mama mailom spýtala, čo chcem za jeho doučovanie. A tak som včera odštartovala pokus, kde sa vynasnažím z mládenca, ktorého uvažujú premiestniť na špeciálnu školu (jedna z alternatív), spraviť do polroka aspoň dvojkára. Pretože on na to má! Sama som zvedavá, ako to nakoniec skončí... no pevne verím, že všetkých pozitívne prekvapíme (hoci teraz čakáme na ortieľ z poradne a ja dúfam, že ho nakoniec naozaj nepremiestnia niekam inam).

A pre vás, ktoré zvažujete dať deti do školy skôr ... aj to inteligentné dieťa má právo prejsť si všetkými škôlkarskymi aktivitami ako jeho rovesníci. Cibriť si kompetencie všetkými smermi. Lebo nie je nič horšie, ako zruinovať zdravé sebavedomie nesprávnym rozhodnutím či hladkaním ega ctižiadostivých rodičov. Škola vášmu potomkovi zaisto neutečie. Ona si na neho počká...

***

Snáď ako jediný druhák na škole dostal z matematiky na vysvedčení štvorku - dôvod: písomky z matematiky nevypracoval, lepšie povedané, zodpovedal iba prvú stranu, druhú a tretiu zabudol otvoriť (?)

Včera som vzala nástenné hodiny a položila ich vedľa Viktora. Prstom som vymedzila časť príkladov a zároveň ukázala polohu veľkej ručičky, pri ktorej musia byť vyrátané. A ako som predpokladala - keď mal presne stanovené hranice, navyše spojené s obrazom hodinovej ručičky, spravil takmer dvojnásobok toho, čo som mu pôvodne zadala.

***

Vnútornú nervozitu sa momentálne snaži zakryť ustavičným gumovaním. A to tak, že napíše schváľne nesprávny výsledok, alebo správny, ale na nesprávne miesto a hneď chytá gumu. Z toho dôvodu som kúpila Streßbälle, ale pravdepodobne sú vhodné iba na domáce prostredie. V skupine pôsobia (aspoň teraz, kým sú nové) ako rušička. Ešte ich musím vyskúšať, keď s ním budem sama.

***

Jeho úhľadné zošity - ani dievčatá nepísali tak krásne - sú už dávno minulosťou. Mama tvrdila, že precíznosť zdedil po otcovi a keďže pani učiteľka vyžadovala medzi dvoma písmenkami vzdialenosť malíčku, tak veľa času stratil vymeriavaním a nijako sa nedal prehovoriť, aby s tým prestal. Tá veta učiteľky zostala natrvalo vrytá do jeho pamäťových buniek. Skončil s tým, až keď už bolo neskoro. A výsledok je frustrácia. Osobne by som asi niektorým jemu podobným deťom povedala, že v riadku musí byť minimálne toľko a toľko znakov, musí byť medzi nimi istý (ale nie povinne rovnaký) rozostup.

***

12.10. Dnes som mala druhú hodinu doučovania. Viktor na mňa nahnevane pozrel, keď som mu ju krátko po obede pripomenula. Zastavila som ho, pozrela mu do očí a vážnym hlasom sa spýtala:
- A ty si myslíš, že ja ti tým chcem zle?
- Áno!!! - ešte i tie výkričníky som zachytila v jeho odpovedi svojimi citlivými senzormi.
- Ahaaa... (no je pravda, že on je i v iných situáciách úprimný)
Keď sme potom skončili s doučovaním, nedalo mi a opäť som sa spýtala:
- Naďalej máš pocit, že ti chcem zle?
Zahľadel sa na mňa a rovnako kritickým hlasom vraví:
- Až na tú tvoju prísnosť už ani moc nie.

• Podobné rozhovory sú takisto dôležité. Aby sme sa včas dozvedeli, čo prežíva dieťa, ako reflektuje danú situáciu a v prípade potreby mu ju objasnili i z tej opačnej strany. 
• Dnes by trik s hodinami nevyšiel. Ibaže by som ich použila ako záchranné koleso. V matematike preberali príklady typu: 9.7 - 3.7 =... Ako pomöcku si deti mali označiť čiastkové kroky, teda 9.7 a 3.7, pod ne pripísať čiastkové výsledky a nakoniec vyrátať koľko je 63-21. Viktor sa v tom množstve údajov nie že stratil, on sa v nich doslovne utopil. Tak ho rozmýšľanie namáhalo, že v kuse zíval. O 16:00 mal byť koniec vyučovania, ale ja som nepoľavila. Chcem, aby sa v prvom rade naučil, že naťahovať čas chodením na WC mu nepomôže. Rátať budeme dovtedy, kým nebude úloha dokončená - aspoň si to musí myslieť.
• Na druhej strane - keď sme sa pobrali domov, tak bol svieži ako rybička a pri prezliekaní v šatni mi živo rozprával o stromoch, ktoré dýchajú inak než ľudia, pričom spotrebujú veľké množstvo CO2 a ako odpad vyprodukujú O2. Predpokladám, že sa to učili v ten deň na HSU. Kým ostatné deti mali skrátenú formu fotosyntézy v paži, on o nej referoval ako malý vedec.Preto si myslím, že Viktor by nemal byť skúšaný písomne, ale ústne!!! A učivo by mu mal niekto prehovoriť na CD, aby mohol počúvať.

17.10. - 45 min

Začali sme tabuľkou s malou násobilkou. Aj tu bolo vidno, ako sa snaží vyplniť nápomocnými trikmi jednotlivé políčka - nie pekne poporadí, ale všelijako na preskáčku.  Čiastočne som ho nechala písať, ako to vyhovovalo jemu - teda rozhodla som sa pre alternatívu, kde je dôležitejšie, aby vôbec nejako postupoval. Potom sme prešli na riešenie príkladov z DÚ. Zrazu sa strácal medzi toľkými číslami tabuľky. Tak som vytiahla prvú vec z našej tvorivej dielne, ktorú som považovala za vhodnú pomôcku - mini drevenú plochú rúčku. Jej veľkosť zodpovedala približne veľkosti riadkov. V úlohe sa jednalo o delenie so zvyškom, napr. 22:7 = ... Rúčkou pomocníčkou mal v tabuľke označiť pozíciu čísla 22 v násobilke čísla 7. Najbližšie nižšie číslo je v tomto prípade 21=7.3. Zvyšok počítal z hlavy.

Po prvom stĺpci začal vymýšľať, tak som mu prísne oznámila, že sa nemusí snažiť naťahovať čas, lebo sme s mamou dohodli, že zostane i do 18:00, ak nebudú úlohy hotové. Zbožňujem pohľad jeho očičiek, keď je "prichytený pri čine". Bez reptania sa znovu pustil do rátania. Na konci druhého stĺpca sa zacyklil, nedarilo sa mu vypočítať jeden zvyšok. A tak som radšej zvolila zmenu a prešli sme na dve spodné slovné úlohy. Tie zvládol bez problémov. Keďže sme obaja museli ísť na WC, vyšli sme na chodbu a na jej druhej srane zbadali upratovačku. Vysvetlila som Viktorovi, že tretí stĺpec musí dať rýchlo, lebo o niekoľko minút sa trieda bude zametať a my musíme z nej von. Táto informácia stačila na to, aby sa naštartoval do super rýchlostného výkonu. Stĺpec preletel ako zasnežený kopec v zime na saniach.

• Ak s ním budú doma rátať doma príklady rodičia, mali by zatiaľ postupovať tým istým spôsobom - tabuľka + ruka
• Má rád marcipán - povedal mi v šatni, že by ho dokázal stále jesť - jeho mama je majsterka v pečení - za dobre odvedenú prácu bude dostávať marcipánovníky a za určitý počet by mu mohla doma napiecť tortu - iba pre neho - na druhej strane, ak si ako dnes od niektorého zo spolužiakov nevypýta zošit, hoci vedel, že ho bude potrebovať, lebo nestihol čosi dopísať na vyučovaní, tak bude musieť vrátiť istý počet marcipánovníkov
• Dohodnúť s mamou, že po doučovaní jej musí doma vždy vysvetliť, aké triky sme použili pri riešení úloh - aby sa cítil i on raz dôležitý, že vysvetľuje mame - a ja na druhý deň mamu vyskúšam, či správne pochopila...

19.10.

Dnes som sa na chodbe stretla s učiteľkou a tá mi hneď oznámila, že deti písali písomku. Spýtala som sa, aký z nich mala pocit. Vravela, že niektoré písali usilovne, iné zasa nie, a tak je sama veľmi zvedavá na výsledok. Pri tej príležitosti som jej oznámila, čo práve skúšam s Viktorom. Povedala som jej toho viac a pridala i niektoré svoje pozorovania či skúsenosti. I ona potvrdila, že si na vyučovaní všíma, ako sa zapája do diskusií a že je veľmi šikovný. Za moje postrehy bola vďačná, a tak sme sa dohodli na vzájomnej spolupráci s cieľom ukázať svetu, čo sa v ňom skrýva. Po toľkých virvaroch na konci minulého školského roku som rada, že deti dostali ju (aj keď je teda nová na škole a ja ju spoznávam pomaličky).

Na domácu úlohu bol text z HSU o ihličnanoch (Tanne, Fichte).  Kým kedysi Viktor odmietal papier na zakrytie nepotrebného textu, dnes ho bral automaticky do ruky. Asi si všimol (pochopil), že sa mu tak ľahšie sústreďuje na práve čítanú vetu. Napriek tomu ho dlhšie texty unavujú. Chybu vidím predovšetkým v nedôslednosti, s akou ku nemu pristupovali v prvej a druhej triede. Vedelo sa o probléme, ale nijako podstatne sa neriešil aj napriek mojim opakovaným upozorneniam. Akoby sa vtedy stále čakalo na zázrak...

Okrem textu sme robili trochu matematiku. Násobilku dnes napísal veľmi rýchlo! Po 30 minútach som ho chcela poslať domov, ale nejako sme sa pustili do diskusie o tom, prečo s ním robím doučovanie. Tak som mu trpezlivo vysvetľovala, v čom a ako sa mu budem snažiť pomôcť. Pozorne ma počúval a myslím, že i tento rozhovor ho posunul o kus ďalej. Sám uznal, že niektoré veci mu idú zrazu ľahšie. Najprv bol prekvapený, že podobne násobilkové tabuľky si môže písať i na písomkách, potom sa snažil zaprotestovať, že ho budú stáť veľa času, no nakoniec kapituloval, keď som mu pripomenula, že na poslednej dôležitej písomke žiadnu tabuľku nevytvoril, ale zároveň na dvoch stranách testu nenapísal ani čiarku. Povedala som mu, že sa musíme spolu naučiť prekabátiť jeho (Konzentrationstörung).

----

Pri čítaní mu robia problémy slovíčka 

• s nemým h => trénovať : Hahn, sehen, Mehl, Nahverkehr, nehmen
• zložené slová, kde je posledné písmeno toho prvého rovnaké ako začiatočné písmeno toho druhého

24.10. (30´)

Prepisovali sme text z papiera do zošita, čiastočne som mu diktovala, čiastočne opisoval sám. I keď prišiel po hodine akrobatiky zničený a často zíval, zvládol zadanie bez zbytočného reptania alebo odvádzania pozornosti na nepodstatné veci. Aj malú násobilku zvládol za 10 minút (hoci sa asi 2x pomýlil). Nakoniec sme trochu čítali. Na to sa musíme sústrediť v najbližšej dobe.

26.10.(45´)

Test z nemčiny dopadol podľa očakávania zle. Je ale pravda, že dovtedy sme z nemčiny okrem čítania nič iné neprecvičovali. Toto je i tá náročnejšia Baustelle, lebo tu sa jeho problém s koncentráciou prejavuje naplno. Dnes sme sa preto zamerali na opravu testu. Tentokrát sa snažil naťahovať čas "padaním ceruziek alebo gumy" na zem. Keď som s kľudom zahlásila, že zostaneme precvičovať aj do 18:00, nasucho preglgol a zahlásil, že to si radšej vytvorí na lavici zátarasy, aby už nič nespadlo na zem.