Detská radosť a detská úprimnosŤ

Pia dobehla ku mne a vo vystretej ruke držala obálku.
"Pozri, čo som dostala!" hrdo mi ju ukazovala.
V hluku na chodbe som prepočula, od koho ju má. Deň predtým písala a maľovala narodeninové blahoželanie kamarátke, a tak som si sama nejako nakombinovala, že ju tá kamoška asi oficiálne pozýva na narodeninovú oslavu.
"Môžeš mi to prečítať?" požiadala ma, vyťahujúc zvnútra pohľadnicu.
"Ukáž," natiahla som ruku a začala lúštiť obsah.
Pisateľ/-ka neoddelila slová, ale celý obsah zhrnul/-a do jedného nekonečného slova plus pridal/-a niekoľko chýb, takže chvíľu trvalo, než som pochopila význam.
"Milá Pia, mám ťa rád, si dobrá kamarátka. Viem, že máš rada psov, preto ti chcem venovať túto pohľadnicu (z druhej strany bola maľba psa). Našiel som ju včera v smetnom koši na našej ulici.
Tvoj kamarát C."