Preboha, len ju niE!!!

Dnes bol op5 jeden z tých príjemných dní. Možno i preto, že v noci konečne spŕchlo a trochu sa prečistil vzduch. Teploty sa vyšplhali iba na slabých 27°C, slnko sa schovávalo za mraky a vonku povieval príjemný vetrík.

Inak, poviem vám, toľko agresivity, akú som sledovala cestou domov na bicykli popri Isare za posledných x tropických dní, som za celých 25 rokov pobytu v Mníchove neregistrovala. Potkany v nás začínajú ožívať a reagovať na klietku...

xxx

Keď ku mne na krátku návštevu prišla kolegyňa z prvého poschodia, obzrela sa po triede, kde píšeme úlohy, a zhrozene zahlásila:

- Katarína, veď ty tu máš saunu!!! Vďakabohu, že sú u nás na prvom poschodí pred oknami stromy.

- Saunu??? - zasmiala som sa - toto je príjemná osviežujúca miestnosť. Prečo si sa nestavila minulý týždeň? Na opačnej strane chodby, kde svieti menej slnka, namerali kolegyne 30°C!!!

xxx

Dnes som sa "hrala" na portrétistku. Začal s tým Afričan.

- Pozri, kúpila som pohľadnice, ktoré si sami môžete vymaľovať a potom niekomu poslať. Chceš jednu? - spýtala som sa ho, keď sa po futbale vrátil z dvora hore a ja som práve niečo upratovala. Lebo tri dievčatá, čo so mnou zostali v triede, boli pohľadnicami (a i novými, nádhernými) ceruzkami nadšené.

- Hmmm. Nie, nechcem. Ale nakreslila by si mi človeka? Toho vymaľujem. Vieš kresliť ľudí?

- Pokúsim sa... alebo si sadni sem vedľa mňa a ja skúsim namaľovať teba.

Takého modela ešte svet nevidel. Akoby mal vrtuľu v zadku. Nevydržal v kľude ani sekundu. Keby som bola neživý stroj, asi by pri intenzite jeho pohybov vznikla na konci jedna veľká machuľa. Tak som mu dala výsledok svojej tvorby so slovami, nech doma trénuje nehybnosť a potom príde ku mne ešte raz.

- Katarína, ja už som viackrát sedela ako model. Nakreslíš mňa? - žobronila Podšívka.

- No sadaj, ale za výsledok neručím. Ak sa mi nepodaríš, nie že budeš hrať urazenú.

Na rozdiel od svojho spolužiaka bola trpezlivejšia, iba oči jej stále zabiehali ku papieru.

Nuž a samozrejme - ako je typické pre deti - i pár ďalších dievčat sa okamžite nahlásilo na portrétovanie. Povedala som zajtra, keďže zostávalo posledných 15 minút do konca, určených na upratovanie. Dúfam, že jedna noc mimo družiny to vyrieši...

xxx

Potom som prišla domov a v mailovej schránke objavila aspoň päť správ od šéfky. V jednom mi preposlala žiadosť od ďalšej mimoeurópskej záujemkyne. Tentokrát z Indie. Som zvedavá, kam sa v spoznávaní národov prepracujeme nabudúce.

Ďalší mail a predovšetkým jeho sprievodné slovo mi spôsobilo hlavybôľ. Jednalo sa o žiadosť tej mamy, ktorú som spomenula pred dvoma dňami. Zaisto je to ona. Je totálne prekvalifikovaná, s troma deťmi a býva hneď pri škole. Ešte dnes ráno, keď som ju spomenula pred kolegyňami odnaproti, a pritom nevedela ku nej nič konkrétne, sme sa všetky tri zhodli, že vziať do skupiny (nielen začínajúcu) mamu je nonsens!!! Informácie zo životopisu mi ešte viac potvrdzujú moje prvotné úvahy, že (na voľnej nohe) chce dieťa sprevádzať (striehnuť) krok za krokom životom. Nedokáže preťať pupočnú šnúru. A zo správy som nadobudla pocit, že naše predstavenstvo je už viac-menej rozhodnuté ju vziať! Oslepené pár nič nehovoriacimi údajmi. Resp. mojou subjektívnou analýzou ich ja chápem asi úplne inak než oni.

A tak som teraz nútená použiť tú vetu s mŕtvolou... Alebo dávam výpoveď, ak budú ignorovať (naše) rozumné argumenty a presadia svoju vôľu.

xxx

A než som toto dopísala, dorazila do schránky ďalšia žiadosť. Opäť jedna mama, ktorej dcéra - prváčka - je u kolegyni. Hneď som sa s ňou kontaktovala. Bohužiaľ sa jedná o dieťa z tej trojice, ktorá u nás vrámci tímových porád získala pracovný názov "diablice", lebo sa viackrát riešil problém s nimi. Kdesi na začiatku som pridala príbeh, ako som ich pomohla kolegyni stiahnuť z preliezky, keď sa tam pred ňou schovali a zvrchu drzo vyplazovali jazyk, že sa za nimi nikdy nedostane... O mame kolegyňa tvrdila, že je kooperatívna a veľmi sociálne založená. Nuž ale keď zažije svoju dcéru priamo v akcii, zachová si správne chladnú hlavu? Navyše kolegyňa pridala jeden privatny príbeh s ňou (vtedy sa ešte nepoznali osobne a tá mama jej veľmi pomohla), čo na druhej strane možno podvedome a subjektívne tlačí na jej svedomie, pomôcť na oplátku dobrým slovom jej. Pričom sama uznávam, že skutok, akým vtedy pomohla kolegyni (úplne neznámej osobe), je naozaj chvályhodný.

Nech je tá záujemkyňa z Kazachstanu aká chce, pokiaľ nebude totálnou katastrofou, asi privolím v jej prospech...