Príbeh spred troch rokov

Jeho začiatky však siahajú oveľa ďalej. Keď som dostala svoju prvú vlastnú skupinu, všimla som si medzi spolužiakmi mojich (vtedy) prvákov jedno dievčatko. Pravdepodobne i preto, že dve z mojich dievčat ku nej občas zašli na návštevu, a tak som pri ich vyzdvihnutí spoznala i jeho mamu. Po čase som pochopila, že dcéru vychováva sama a vo výchove jej pomáha i jej mama, teda babka dievčatka. Nazvime ho Lujza.

Všetky tri na mňa pôsobili veľmi zvláštne. Vtedy som si myslela, že obe dospelé sú až príliš upäté na najmladšiu z trojice. Mala som dojem, že tej malej nedoprajú ani len priestor na dýchanie, ako jej neustále boli v pätách. Viac než dva roky som ich správanie považovala za chybné a prehnané, netušiac, že pravda môže byť ukrytá aj úplne inde.

Ktohovie, či by som sa ju niekedy dozvedela, keby o dosť neskôr nevyplávala náhodou na povrch.

Jedného dňa ku mne dobehla Severanova sestra. Zjavne rozrušená po najvyššiu možnú hranicu.

- Katarína, ja už nikdy nepozvem dvojičky ku sebe na návštevu!!! Prezradili jedno veľké tajomstvo, s ktorým som sa im včera zdôverila.

Deti a udržanie tajomstva je kapitola sama osebe, preto som nejako viac nerozvádzala tému, mysliac si, že sa dvakrát vyspí a vzrušenie opadne. Lenže ono neopadlo. Práve naopak. Dňom a nocou sa stupňovalo - pričom hlavne to "nocou" je v príbehu dôležité - a nik z nás dospelých spočiatku nezaregistroval, čo sa vlastne deje. Pravdupovediac, nemali sme najmenšiu šancu, lebo deti sa na pár dní spolčili ako nikdy predtým (hoci to som pobadala) a výnimočne udržiavali svoje tajomstvo medzi sebou. Kým pár z nich nedobehla práve tá noc. Keď sa vypnú svetlá a ožívajú strašidlá, lebo práve v tme a tichu pracuje fantázia na plné obrátky.

V ten týždeň si deti vo voľnom čase pravidelne spoločne zasadli ku stolu a ja som medzi riadlkami zachytila, ako polohlasne kujú nejaké plány. Ešte stále ma ich nečakaná súdržnosť tešila - hoci už aj predtým fungovali ako kolektív super, no teraz to bolo čosi výnimočné.

Ktohovie, ako by sa príbeh vyvíjal ďalej, kebyže jeden z chlapcov hneď na jeho začiatku neochorel. Keď sa o dva-tri dni vrátil, deti ho z nejakého dôvodu vyčlenili zo svojej spikleneckej partie. Asi že keď nebol na začiatku, nemusí byť ani teraz.

Dobehol ku mne s krokodílymi slzami, vraj sa s ním nik nechce hrať. Nuž som si ich všetkých zavolala ku sebe na pohovor. Po ňom svorne uznali, že to fakt nie je pekné, keď niekto zostane vyčlenený úplne sám a že vlastne by sa to naozaj nepáčilo ani jednému z nich.

Chlapec patril medzi tých senzibilnejších, potešil sa, že sa mu otvorili zapadnuté závory ku zvyšku parťákov, no už čochvíľa pochopil, že to predsa len nebola žiadna veľká výhra. Začal sa báť a so svojimi obavami sa najprv zdôveril mame. A príbeh zrazu začínal naberať úplne iné rozmery.

Mama, senzibilná ako syn, nelenila a informovala i mňa. Vraj má syn strach a nočné mory, ktoré súvisia s Lujzou, a či o tom niečo viem. V živote by mi nenapadlo, aké tajomstvo sa tým odhalí a správanie dvoch starších budem zrazu vidieť v úplne inom svetle. Pričom sama budem mať nepríjemný pocit.