Prvý týždeň v 2018

Delila som obedy a na rad prišla Podšívka.
- Ja nebudem. Nemám gnocchi rada!
- Čože? Ty s polovične namiešanou talianskou krvou nemáš rada gnocchi?
- Nie. A preto nebudem.
- A to teda zasa nie. Týchto päť kúskov a ku tomu trochu rajčinovobazalkovej omáčky musíš zjesť! Nemôžeš zostať celý deň bez jedla. Brucho ťa rozbolí.
Podala som jej tanier, ona ťažko zavzdychala a pobrala sa ku stolu.
Už som aj pomaly zabudla na náš rozhovor, keď mi asi o štvrťhodinu neskôr podáva tanier.
- Prosím si ešte gnocchi a omáčku.
V tom chvíľkovom zabudnutí jej nakladám, keď sa zrazu strhnem a vravím:
- Počkaj, veď to si bola ty, čo si nechcela gnocchi, že vraj ich nemáš rada.
- Ale tieto sú také dobré. Chutia mi. To iba tie z tatovej reštaurácie nie!
 Neviem, či mu posunúť sťažnosť jeho dcéry, aby vymenil kuchára, asi ich najprv pôjdem ku ním ochutnať, aby som si spravila vlastný názor ... lebo pri nej si treba dávať pozor :)

Inak dnes po úlohách dobehla ku mne jej najlepšia kamarátka, strašne sa smiala a niečo mi vravela. Ani ja, ani kolegyňa sme jej najprv nerozumeli.
- Ona povedala, že ťa pozve na svoju narodeninovú oslavu - dostala konečne zo seba po chvíľke.
Nuž pocta veľká, asi ju dávam do laty podľa jej gusta, lebo i mama minule vravela, že nie od každého si to dá.