Prvý týždeŇ

...je úspešne za nami.

Na plánovanom prírastku sa, našťastie, nič nezmenilo, a tak mi pribudlo 8 nových detí. Šesť dievčat, dvaja chlapci. Alebo šesť prvákov (4+2) a dve štvrtáčky. Keďže krátko pred začatím školského roku dala kolegyňa nečakane výpoveď (a ušetrila ma od vlastnej), vypomáha mi aktuálne šéfkina dcéra. Zatiaľ prvé dva týždne a potom sa uvidí.

Odchodom bývalej kolegyne a odchodom môjho komplikovaného štvrtáka sa situácia v skupine podstatne skľudnila. Naďalej však zostáva problematickým terajší (druhýkrát) druhák, ale ak sa splnia naše predpovede (jeho už druhej triednej učiteľky a kolegýň z Mitti, vrátane mňa), tak minimálne na polroku ho budú musieť prehlásiť na špeciálnu školu, lebo opakovať ročník sa dá iba raz. No a potom známa trojica Južan & Co.

Konečne som i ja po piatich rokoch dostala skupinu dievčat, kde s kľudným svedomím môžem zahlásiť - vďakabohu, žiaden ekrazit (lebo po dvojičkách a Podšívke si ten kľud naozaj zaslúžim). Zato došiel "brat" a zdá sa, že chce kráčať v šľapajách prostredného, ktorému tento týždeň hrozí úplné vylúčenie z družiny. Tak sa nechám prekvapiť, čo zaujímavé nás čaká v 2018/2019...

Napríklad taká voľba novej kolegyne. Čas nás tlačí. Teda mňa ani nie, ale šéfku, keďže by najradšej už včera rodičom zahlásila: Situácia je vyriešená, máme druhú silu! Ale ani také druhé sily nepadajú do nášho zamestnania z neba. Veď prečo by si mal niekto ničiť nervy (čo je podložené i štatisticky - najviac burnout-ov je práve v školstve) za tak málo peňazí?

Nuž ale iné som chcela - v prostriedku týždňa mi šéfka zahlásila, že sa niekto prihlásil na inzerát. Nechala mi prečítať životopis a dohodli sme sa na termíne o dva dni. Po informáciách z papiera som zostala trochu skeptická. Potešilo ma, že sa jedná o národnosť slovanskú, ale čosi mi tam nesedelo - veď podobné osudy poznám zo synovho zboru. Väčšina hudobníkov sú v dnešnej dobe chudáci, prebíjajúci sa horko-ťažko životom. V podstate častokrát dosť nepraktickí, žijúci v iných sférach. Proste (chaotickí) umelci.

A ona naozaj chce pracovať s deťmi, alebo berie všetko, čo príde, len nech niečo má na dobu prechodnú? V papieroch totižto stálo, že vyštudovala hru na jeden z dychových nástrojov. Podľa doplňujúcich údajov sa vcelku úspešne zúčastňovala na rôznych koncertných projektoch ( i keď ich intenzitu som nedokázala presne odhadnúť) a niekoľko posledných rokov sa s rodinou vďaka pracovným povinnostiam manžela sťahovala z krajíny do krajiny.

V deň D sa dostavila odhadom asi 30 až 35-ročná blondínka. Okrem mňa bola prítomná i šéfka a predsedníčka nášho združenia. Od prvého momentu, ako otvorila ústa, som mala pocit, že prišiel niekto, kto sa narodil iba preto, aby zachránil svet (či deti) pred skazou, hoci si mnohými výpoveďami sám sebe v konečnom dôsledku odporuje. Už zakrátko som mala pocit, že v miestnosti ktosi vypumpoval vzduch. A že dotyčnú vôbec nezaujíma, kto sme my a čo vlastne robíme. Aký je náš koncept. Nie, ona nám prišla nadiktovať svoje podmienky a pravidlá. A to doslovne.

Z toho množstva informácií a odpovedí, ktoré nám poskytla, spomeniem iba jednu (hoci sánka mi sklapla pri viacerých).

Šéfka sa jej spýtala, či plánuje do budúcnosti pokračovať i vo svojom pôvodnom poslaní.

- No samozrejme!!! Môj prvotný záujem patrí predsa hudbe! Veď načo som ju potom vyštudovala?!? - priam rozhorčene sa na ňu osopila s odpoveďou.

Ok, tak sme iba prechodná stanica - pomyslela som si.

- A aké povinnosti spadali do vašej kompetencie v predošlom pôsobisku? - zachraňovala situáciu predsedníčka - Vydávali ste napríklad deťom jedlo, robili ste s nimi úlohy?

Posledné pôsobisko rodiny bolo totižto kdesi v Nemecku a ona už i tam pracovala v miestnej družine.

- Kdeže, kdeže. To robili iné zamestnankyne. Ja som bola zodpovedná za umelecké projekty...

Dobrotivý Bože, uchráň ma od ďalšej podobnej osoby! Jedna taká putovala štyri roky zo skupiny do skupiny, aby nakoniec zakotvila u mňa, lebo ďalšia možnosť na presun neexistovala. A jej umelecké projekty boli iba nafúknuté bubliny, ktoré praskli, len čo sme jej povedali, nech sa do nich pustí.

Keď sa pohovor blížil ku koncu, mala som silný pocit, že predsedníčka narýchlo prebrala iniciatívu, aby šéfka omylom nepovedala niečo neuvážené. Dohodli sa na skušobnom dni, ale bez udania presného dátumu. Tajne dúfajúc, že sa dovtedy predsa len prihlási niekto vhodnejší.

A potom ju išla vyprevadiť na prízemie. Zostali sme v miestnosti so šéfkou samé dve.

- Tak čo na ňu vravíš? Super, nie? - žiarili jej radostne očičká, keď sa na mňa obrátila s otázkou, dúfajúc, že i ja budem zdieľať jej nadšenie.

- Prepáč, ale musím ťa sklamať. Mne ona vôbec nesedí.

- Ale toto bola jednoznačne najlepšia kandidátka z tých, čo sa u mňa predstavili počas prázdnin. Tie predošlé boli katastrofa - zareagovala zhrozene, bo takú odpoveď vôbec neočakávala.

- Ja chápem, že ak boli predošlé katastrofou, tak každý lepší kandidát poteší. Lenže tu nejde o to, kto je najlepší z tých nevhodných, ale kto nám bude aj do budúcnosti pasovať do kolektívu. A obávam sa, že toto by bola nesprávna voľba!

Následne som jej v bodoch vymenovala všetky svoje pochybnosti a ako príklad uviedla protichodné a do očí bijúce výpovede aktuálnej kandidátky. Bolo doslovne vidno, ako sa žiara z jej očí postupne vytráca.

Opäť sa v nich nakrátko zjavil pôvodný záblesk, keď do miestnosti vstúpila predsedníčka.

- Tak čo na ňu vravíš? - obrátila sa ku nej s novou nádejou.

- Myslím si, že ona sa ku Kataríne a ku nášmu konceptu absolútne nehodí. A tie jej zvláštne odpovede... ja som občas vôbec nechápala, ako sa môže niekto takto prezentovať. Napríklad to s tým ... - a do bodu vymenovala presne to isté, čo ja, hoci my dve sme nestihli medzi sebou prehodiť ani slovíčko.

Doslovne mi padol kameň zo srdca, lebo taká zhoda v názore bola až neuveriteľná.

A tak sa šéfka stiahla a miesto pomocnej sily zostáva naďalej neobsadené...