Rozhovory s mamamI

Včera som po príchode do školy zbadala na lavičke vo vstupnej hale Šálkovu mamu.

- Prišla si ho vyzdvihnúť? - spýtala som sa jej.

- Áno, asi sa ti dostalo do uší, čo sa mu stalo a asi je to tak i lepšie, keď ho po vyučovaní vezmem so sebou. Po troch týždňoch zistil, že doma je nuda, ale od lekára má príkaz nevystrájať a držať trup spolu s rukou v kľude. No ale veď ho poznáš...

- Ani mi nevrav - začala som sa smiať - ja už som rozmýšľala, ktorým lepidlom ho prilepím ku stoličke. Zo skúseností z rokov minulých viem, že deti so zraneniami majú špeciálnu záľubu dokaličiť sa v družine ešte viac.

Smiala sa i ona.

- No jeho mladší brat zahlásil, že keď nejde Šálka do školy, nejde ani on do škôlky. A tak som ich mala minulý týždeň doma troch (vždy menej než plné dva týždne predtým). Ale aspoň sa zahrali.

Takže ešte chvíľu bude v družine "NUDA" :)))

Na konci družiny prišla hore mama Tichej vody. Väčšinou býva posledná, tentokrát nie, a keďže nám do konca zostávalo ešte asi 10 minút, rozprávali sme sa medzi dverami, lebo Tichá voda nestihla spraviť DÚ. I ona patrí ku deťom, ktoré sa snažia poctivo a pekne pracovať, ale nestíhajú, a tak sú nútené zrýchliť tempo, čo sa zasa odrazí na odfláknutej práci.

Mama krútila nechápavo hlavou, akou spupnou fázou práve prechádza jej mladšia. Vraj si na niečo podobné u staršej nespomína. Tak som jej povedala, že v družine to bolo a je presne naopak. Nielen vďaka zápiskom si pamätám na "výčiny" staršej. Už som to tu spomínala a budem sa znovu opakovať.

Prvorodení vystrájajú (a nie je to myslené iba v zlom), lebo im chýbajú vzorce, podľa ktorých by sa riadili pri objavovaní a spoznávaní sveta. Ak je takýto malý Kolumbus obdarený tvrdohlavosťou najvyššieho stupňa ako staršia z dievčiniek, nuž tak teda ... musí stretnúť mňa, aby som jej presne nastavila kompas :D Nie jeden deň, nie dva dni, nie mesiac, nie rok. Naozaj dva roky trvalo, kým sa jej podarilo v mnohom prekonať samu seba.

A jej cesta ešte zďaleka nie je ukončená, ale teraz ju na nej sprevádzajú iní ľudia a pod ich vplyvom sa bude kľukatiť, teda formovať ďalej.

Že v škole existujú isté pravidlá, medzi nimi i DÚ, stihla mladšia obkukať od staršej. Preto sa s ňou v družine ľahšie pracuje. Na druhej strane ale obkukala od sestry, ako sa doma odvráva rodičom a ku obkukanému pridala čosi navrch z vlastnej dielne. Mamu prekvapuje to čosi navrch.

Preto je jedna z častých viet zneistených rodičov: toto som u staršieho/ staršej nepoznala.

Samozrejme, keď oni vzorce správania a vystrájania predsa nemali kde odpozorovať, veď boli prví v rodine.

Nuž a vrámci hádky so starším dieťaťom si iba máloktorí z rodičov uvedomia, že mladšie stojí častokrát povedľa a očami hltá dej ako z učebnice. A každú nesprávnu reakciu im neskôr - v blízkej budúcnosti - spočíta trojnásobne...

Mimochodom, takmer by som zabudla. Tichá voda bola zabratá do úloh. Sedela posledná v triede, a tak som ju tam nechala pracovať samú a ja som sa pobrala za zvyškom vo vedľajšej miestnosti. Občas som k nej nakukla, aby som zistila, či niečo nepotrebuje, pričom vie, že môže prísť i ona za mnou. Nuž a pri jednej takej vizite som stála pred ňou a videla/počula, ako sa nad niečim v zošite rozčuľuje. Zrazu z nej vyletelo fuck!

Hľadím na ňu a vidím, ako sa zarazí, očami nebadane zagúľa ku svojej pravici, potom na opačnú stranu - presne ako pes, čo čaká so stiahnutými ušami na pucovanie kožucha za rozkúsané papuče - a čaká, či nejako zareagujem. Či som začula, čo vyslovila za nadávku.

- Čožeee? - dávam zreteľne najavo, že veru začula, na čo sa ona podarene začne chichúňať - tak také tu už nechcem počuť, ok?

Ani neviem, čo mi presne odpovedala. Akú výhovorku o nesprávnej voľbe slov si vymyslela...

Keď prišla mama Rumuckl, potešila sa, že vidí šéfkinu dcéru. Povypytovala sa na zážitky z Afriky a dala jej príkazom, že do konca školského roku zostáva u nás! Nuž som jej príkaz ihneď schválila :DDD

(A nedá mi tu nespomenúť v súvislosti s predchádzajúcim odstavcom, aký skok spravila i Rumuckl. V umlčaní jej pumucklovského škriekania som zatiaľ neúspešná, ale keď si spomeniem, ako odvrávala v samých začiatkoch predovšetkým kvôli domácim úlohám a ako ich robí teraz - tak musím povedať: palec hore!)

Keď prišla mama Neistej, žiadala dcéru, aby výskaním nezobudila ich najmladšiu, tuho driemajúcu v šatke. Práve mala za sebou (prvý alebo druhý) navykací deň v jasliach a ten ju zjavne zmordoval. A tak sa tentokrát téma krútila okolo krvácajúcich materinských sŕdc, keď sa inak nedá a mamy musia naspäť do roboty.