RozhovoR

Cestou do školy som v U-bahne i tentokrát stretla kolegyňu a zahĺbená do rozhovoru s ňou som úplne zabudla na obchod a Kinderko. Keď sa po piatej hodine dostavila aj kolegyňa a ja som deti vyhnala na dvor, vysvetlila som jej, aký sľub som dala Severanovi. Teda prečo ju nachvíľu nechám s deťmi samu (v tom momente boli prítomné iba tri).

- Musím sa úprimne priznať, v prvom momente mi napadlo - musel loptičku nájsť práve on? - jeden z najväčších lenivcov? Ale osud tak rozhodol, a keď im chcem niečo do života dať, musím ísť príkladom ako prvá ja.

Prebehla som cez ulicu a kúpila odmenu.

Ako nasledujúca skupina sa ku nám po piatej hodine pridáva vo štvrtok práve tá trojlístková.

Keď na dvor vybehol Severan, zavolala som si ho ku sebe.

- Čo je toto? - zodvihla som ruku a medzi palcom a ukazovákom zvierala kinderko.

Na tvári sa mu rozhostil široký úsmev.

- Moja odmena za nájdenú loptičku - doplnil.

- A môj splnený sľub.

Kývol na znak súhlasu a čakal, čo bude nasledovať.

- A keď sa na niečom dohodneme, čo treba spraviť? - naďalej som zvierarala medzi prstami čokoládu s prekvapením.

- Dohodu treba dodržať.

- A čo to znamená potom pre teba?

- Že aj ja sa budem snažiť dodržať našu dohodu - odvetil bez akéjkoľvek ďalšej nápovedy.

Podala som mu vajíčko a on sa s ešte žiarivejším úsmevom poďakoval a pobral sa za pôvodným cieľom.

Vzápätí ku mne zozadu dobehol Šálka. Asi nás odniekiaľ celý čas sledoval.

- A ja kedy dostanem Kinderko? - oslovil ma otázkou tak typickou pre všetky deti, ktoré by to "neprežili", keby niekto iný dostal niečo viac ako oni.

- Ty si už včera nebol v družine, keď sa stratila loptička od úplne nového stolového minigolfu. Nuž som vyhlásila pátranie a nálezcovi sľúbila za odmenu kinderko. Tým nálezcom bol Severan a dostal ju iba on. Nik iný. Nabudúce sa možno šťastie usmeje na teba.

- Aha - zahlásil chápavo a zasa sa bez reptania vzdialil. On je divoch ... ale podarený :)

A po družine sa dostavili rodičia na pohovor. Šéfku už od rána trápil bruchabôľ, (moja nemecká) kolegyňa iba odľahčene zahlásila ´som rada, že táto časť práce nespadá do mojej náplne´ a ja som pevne dúfala, že čerstvo nadobudnuté poznatky z nastávajúceho školenia - ku ktorému sme od našej niekoľkoročnej školiteľky vopred v skratke obdržali základnú teóriu na papieri - úspešne prenesiem teraz do praxe. No ani mne nebolo všetko jedno po poslednom rozhovore so Severanovou mamou, kde cielene a bez mihnutia oka prekrútila isté skutočnosti, čím mi v tom momente naozaj vyrazila dych. Lebo hoci som zvyknutá u detí, že si vymýšľajú, pri dospelých ma niečo podobné iba zbytočne poburuje. Aj preto som si po rozhovore s ňou zaumienila, že konfliktné situácie s vyvodením konzekvencií budem odteraz zaznamenávať aj písomne, preposlaním zhrnutia základných bodov rozhovoru v maili. Nech to mám v prípade potreby čierne na bielom. Aby mi už nik netvrdil, že o niečom podobnom, resp. dôležitom som ho doposiaľ neinformovala!

Víkend som toho veľa nenaspala, bo sa mi v hlave preháňali myšlienky ohľadne správneho vyvodenia dôsledkov. Rešpekt mojich dvoch kolegýň ale vzbudzoval predovšetkým otec chlapca, i keď vlastne obaja z rodičov majú vysoké postavenia a hlavne zamestnanie, ktoré si zakladá/ je stavané na rečovej zdatnosti/obratnosti, vďaka čomu sú dennodenne trénovaní na chytanie za slovíčka, prekrúcanie viet či vsugerovanie ich pravdy. To iba ako vysvetlenie na pochopenie všeobecného rešpektu, ktorí vzbudzovali. Ako sa zachovajú v rozhovore, bolo i pre nás zatiaľ veľkou neznámou.

Nech už nás čakal akokoľvek ťažký oriešok, vedela som, že všetky negatívne myšlienky musím zatlačiť do úzadia. Už na školeniach v predošlých firmách nám boli pravidelne vštepované isté základné pravidla jednania so zákazníkom a hlavne tie, keď sa jedná o sťažnosti na adresu firmy. Vždy som obdivovala svoje nemecké kolegyne, ako bravúrne ich používajú v praxi. Ja som dovtedy zažila iba to neokrôchané, socialistické jednanie. Kde v prevažnej väčšine prípadov (česť výnimkám) zamestnanec firmy bol kráľom a zákazník iba veľká NULA, na ktorú sa smie bliakať, ak ide do tuhého. (V tomto aspoň kedysi u nás vynikali sestričky a upratovačky.)

Rozhovory s rodičmi na tému detí patria do vyššieho levelu. Každý z nich si praje počúvať skôr chválospevy než sťažnosti na svoje dieťa. O to viac dnešní rodičia. Kdesi medzi mojou generáciou a tými nasledujúcimi nastal vážny zlom, ktorý mal za následok, že rešpekt ku učiteľom sa rapídne vytráca, prípadne úplne vytratil a na trón mnohých rodín boli dosadení malí tyrani.

Pritom ja osobne každodenné vyčíňanie, ktoré považujem za charakteristické u všetkých detí, pred ich zákonnými zástupcami ani nespomínam. Načo aj? S takým si musím poradiť sama, preto ich ani nezaťahujem do situácii, pri ktorých neboli osobne prítomní. Keď sa však jedná o zlyhávanie dieťaťa v podstatných veciach či vzorcoch správania, keď dieťa markantne poľaví v plnení si povinností ako DÚ, keď dieťa niekoľko dní odmieta stravu, keď sa zraní, keď mám pocit, že ochorie,... - to sú signály, o ktorých informujem i mamu s tatom.

U Severana sa toho nazhromaždilo neúrekom. Nesťažovali sme sa iba my ako družinárky, čoraz viac vážnych ponôs prichádzalo i zo strany ostatných rodičov. Do takej miery, že bolo potrebné vyvodiť dôsledky. Po niekoľkých upozorneniach nasledoval teda oficiálny rozhovor.

Ak sa vám podarí zaobaliť nepríjemnosti hneď na jeho začiatku niečim aspoň trochu pozitívnym, nenechať sa vyprovokovať či strhnúť vášňami, máte šancu na konštruktívne riešenia a uspokojivý záver. Šéfka ma síce podporila svojou prítomnosťou a mnohé scénky jej prerozprávala z prvej ruky (šokovaná) dcéra, ale vyjadriť sa ku chovaniu ich syna som sa musela predsa len ja. Vrámci prebdených nocí a prehodnotenia všetkých pre a proti sa mi v hlave zrodila spasonosná myšlienka, ako skĺbiť prostriedky so želaným výsledkom. Severan je predsa len všetkými masťami mazaný a môj povodný návrh by mu možno aj vyhovoval. Ale mne nešlo o to, aby mu niečo vyhovovalo. Ja som chcela, aby konečne pocítil hranicu. A tak som miesto spánku kula nové, účinnejšie plány.

Ihneď na druhý deň som ich telefonicky predostrela šéfke a tá žiarila spokojnosťou. Bo mali hlavu a pätu a ona si už nemusela lámať svoju hlavu, ako a čo ďalej. Lebo konečné slovo so záverečným vyjadrením patrilo zasa jej.

Aj preto som sa rozhodla od úplného začiatku prebrať opraty do svojich rúk ja a prúdom viet bez pauzy ich šikovne zamanévrovať tam, kde som ich chcela mať. Rovno som im povedala, že som dlho premýšľala nad vhodným riešením s prihliadnutím na ich - v tomoto prípade opodstatnené - obavy, že by Severan trest bral ako osobnú výhru a zneužil ho do budúcnosti na ďalšie vystrájanie, dúfajúc, že zasa bude na čas "oslobodený" od družiny a pôjde sa domov hrať na počítač. S tým som nesúhlasila ani ja. (Toto je tiež jeden zo základných pilierov správnej komunikácie so "zákazníkom" - dať mu plne za pravdu a vyjadriť pochopenie nad jeho obavami.)

Než by stihli nejako zareagovať, oznámila som im, že som poupravila svoj prvotný návrh a mám pre nich nové riešenie.

- Navrhujem, aby ste si najprv vypočuli celé jeho znenie a potom sa vyjadrili, či súhlasíte. Dúfam však, že bude i vo vašom záujme a že ho spoločnými silami zrealizujeme, lebo predpokladám, že je našim prvoradým cieľom ukázať (Severanovi), že podobné prekračovanie hraníc nik z nás neakceptuje a nemieni v budúcnosti nijako ďalej podporovať. Možno je to jeho posledná šanca spamätať sa včas pred pubertou. Z vlastnej skúsenosti vám môžem potvrdiť, že čo sa deje v Michaelovom ročníku už nie je sranda. Nenadarmo sa hovorí malé deti, malé starosti - veľké deti, veľké starosti...

Po tomto príhovore som videla, že ich už mám správne spracovaných. Keď som ich vzápätí oboznámila aj s novým návrhom, priam sme so šéfkou počuli, ako im padajú kamene zo srdca. Tu musím navyše pravdivo priznať, že nás obe veľmi príjemne prekvapil otec chlapca. Bol kooperatívny ako snáď málokto. Poďakoval sa nám za našu ochotu v riešení výtržností svojho syna. Aby som nekrivdila mame, hneď nato sa mi ospravedlnila za svoj posledný výstup.

- Správala som sa veľmi nevhodne a videla som, že som vás svojimi nevhodnými reakciami prevaľcovala - zahlásila - ale tá informácia ma zastihla v nesprávnom momente a totálne nepripravenú.

Iba som sa usmiala a jemne prikývla hlavou na znak súhlasu - to sa môže občas prihodiť každému.

- Ale ja vôbec nechápem, prečo to robí. Prečo sa musí v škole tak predvádzať - doplnila - veď doma je to úplne iné dieťa...

S tým, čo nasledovalo, nerátala ani jedna z nás so šéfkou, ale opäť nás pozitívne prekvapil otec. Otočil sa ku manželke a vyčítavo jej odporoval:

- Ale prosím ťa, čo vymýšľaš! Ani doma ho nemáme pod kontrolou, aký je papuľnatý a drzý!!!

Každopádne musím skonštatovať, že sme rozhovor zakončili vo veľmi príjemnej atmosfére a spokojnosť bola na oboch stranách.

Ja som hneď potom musela kvôli nejakému termínu rýchlo opustiť priestory školy, Severanov otec tiež. Zato šéfka sa vraj ešte istú dobu bavila s mamou na dvore a tá sa jej niekoľkokrát poďakovala za našu ústretovosť a profesionalitu.