SA-NI-JA alebo Kto druhému jamu kopE ...

... hubu si nabije.

Posledné tri týždne mala naša pomocná sila z kuchyne dovolenku. Vypomáha nám pri vydávaní jedla a keď deti dojedia, umýva a odkladá riady, zametá podlahu. V čase jej neprítomnosti sme si robotu museli podeliť s kolegyňou (tou bývalou herečkou). Znamenalo to kopec stresu. Nejdem teraz rozpisovať prečo, to v tomto príbehu nie je podstatné .

Minulú stredu som bola na rade s upratovaním ja. Kolegyňa vzala deti na dvor a ja som makala ako fretka, nech ich čo najskôr môžem nasledovať. Zrazu zazvonil (školský) zvonec a rozprávka začala.

Kuchyňa sa nachádza v suteréne, kde sú vedľa nej ešte dve ďalšie učebne. Vybehli z nich tretiaci a boli hluční ako piliňáci. Väčšinou sa rýchlo ženú hore schodmi, ale tentokrát zostal jeden z nich sedieť na zemi, obúval si topánky a do toho vydával zvláštny, nepríjemný zvuk - slabiky vyzneli ako SA-NI-JA a on ich opakoval dookola s neskutočnou intenzitou. Aj kolegyne o dve poschodia vyššie ho museli zreteľne počuť. Mala som otvorené dvere a rozhodla som sa zahrať na Terminátora. Sklonila som hlavu, uprene na neho hľadela a pomalým krokom sa ku nemu blížila. Delilo nás asi desať metrov, keď ma zaregistroval a uvedomil si, že idem rovno ku nemu. Videla som, ako stuhol a od toho okamihu aj SA-NI-JA začala strácať na intenzite. Priamoúmerne ku skracujúcej sa vzdialenosti Terminátora ku nemu. Tŕpol, čo bude nasledovať. Síce ešte opakoval SANIJA- SANIJA, ale nik iný okrem mňa ho nepočul. Už som na neho takmer dočiahla rukou, keď úplne stíchol. Zamrzol (ako sa vraví o strojoch.)

"Taak, a teraz mi prezraď, ktorým gombíkom ťa vypnúť?!" a začala som do neho šťuchať prstom, ako by som hľadala ten pomyselný bod.

Ten kameň, čo mu spadol zo srdca, počuli isto i na prvom poschodí. Začal sa smiať a SA-NI-JA sa opäť rozozvučala chodbou.

Keď sa kuchyňa blýskala čistotou, vyšla som von. Na slniečko. Aby sa mi to vrátilo inak...

Jedna z kolegýň prišla za mnou a oznámila mi, že dvojičky rozbili sklenenú fľašu a ... nestihla dopovedať, lebo vzápätí už niečo musela riešiť na vzdialenom konci školského dvora.

Potom sa predo mnou zjavila iná kolegyňa a zvestovala, že fľašu rozbil Yanek. To už bolo o čosi horšie, keďže sa jedná o môjho problematického mládenca, u ktorého ešte nie je presne určená diagnóza. To môže tým pádom znamenať hocičo, dokonca i väčšie problémy.

V tom sa zbehlo niekoľko vecí naraz. Pred bránou školského dvora zastalo auto polície a vystúpili z neho dvaja službukonajúci policajti. Namierili si to rovno ku nám. Ešte sme vtipkovali s kolegyňou, že čo zasa vyviedla, keď ju opäť hľadajú. A presne v tej chvíli vychádzala z budovy naša šéfka a chytajúc sa za hlavu, zvolala: "Katarína, čo zasa vyviedli tie tvoje deti?"

Teraz som bola ja tým malým tretiakom, ktorému na perách zamrzla SA-NI-JA. Akonáhle dokončila otázku, zjavil sa mi pred očami obraz Yaneka, ktorý podľa všetkého našiel fľašu po gymnaziastoch (večný to problém a dôvod mnohých diskusií u nás na dvore) a z neznámeho dôvodu ju prehodil cez plot, pričom trafil nejakého chodca z druhej strany do hlavy, zranil ho a fľaša ešte stihla poškodiť i auto, stojace za ním...

"Preboha, čo také spravil, že musela prísť aj polícia?" spýtala som sa vyplašene.

"Čoo?" pozrela na mňa nechápavo.

"No veď tí policajti za tebou!"

Vtedy sa otočila a zbadala ich. Začala sa smiať a ospravedlnila sa mi, že si ich vôbec nevšimla, že s nimi to nemá nič spoločné a že iba "žartovala", nechcela ma vystrašiť... fľašu síce rozbil, ale nič horšie sa nestalo.

Kto druhému jamu kope,... SA-NI-JU dospieva.