Scenár sa nekonaL
Musím priznať, mýlila som sa. A aj som sa nasmiala. Snáď tretina detí - hlavne tých, čo prišli ako jednotlivci a tým pádom ich dnu nevtlačila masa, čo sa hrnula za nimi - vstúpili dnu, zaspätkovali, vyšli späť pred dvere a skontrolovali, či sú na správnom poschodí.
Jedinou výnimkou bola Podšívka. Zareagovala presne ako jej brat kedysi.
- To čo sa tu zasa stalo? Opäť je všetko inak! Koľkokrát si ešte budem musieť zvykať na zmeny?
Naučená, preafektovaná replika, ktorej skúsené ucho neuverí ani len ten otáznik či výkričník.
Naopak ma prekvapili Južan, Severan a Tretí muškatier. Od nich som očakávala vlnu protestov klasifikácie tsunami, no mýlila som sa. Vbehli dnu ako víchor, v strede miestnosti sa zrazu zasekli, rozhliadli vôkol seba a takmer narovnako pochvalne zvolali:
- Wau!!! Koľko miesta tu je!
Namiesto hundrania som teda tentokrát zožala úspech. To ale neznamená, že ak o dva dni dôjde ku nejakému konfliktu, tak neprehodnotia svoju prvú reakciu a nezačnú frfľať potom. Iba z dôvodu, že niečo do toho frfľania treba zakomponovať. Napríklad, že stoly stoja inak a iba preto sa oni pohádali...
A potom som sa smiala druhýkrát. Ale to sa musím vrátiť s opisom situácie o pár dní nazad. Už niekoľkokrát som sledovala, že kým ja dorábam úlohy s pomalšími deťmi vo vedľajšej miestnosti a kolegynka sa v našej hrami či tvorením venuje tým rýchlym, prídu (noví) rodičia vyzdvihnúť svoje ratolesti a myslia si, že vošli do verejnej klubovne. Sadnú si na pohovku, mávnu deťom, že sa môžu dohrať a pošlú ku nim i ich jedno-dvojročných súrodencov, aby si dospelí mohli nerušene navzájom podebatovať. V miestnosti, kde vlastne nemajú čo robiť a ktorá nestačí pomerovo (počet osôb)/ (metre štvorcové) pre nás, je zrazu ďalších x dospelých a y súrodencov!!! Tak som si povedala, že stačilo. Oznámila som kolegynke, že si na čas vymeníme úlohy. Kým nenaučím novú generáciu rodičov rešpektovať isté hranice.
Ja ako mama som si nikdy niečo podobné nedovolila v družine svojho syna. A keď som sa po obede na dvore zdôverila so svojimi plánmi kolegyniam, spustila som nečakanú vlnu sťažností aj z ich strany, ktorá ukázala, že i oni rovnako bojujú s niečim podobne nepochopiteľným.
Keď stáli posledné kusy nábytku na svojom mieste, vytiahla som papier a veľkými písmenami napísala: Prosím, čakajte vonku!
A sama vovnútri vyčkávala, kto ten nápis nepochopí či prehliadne. Ako napotvoru sa včera nedostavil ani jeden z tých, ktorým bol určený, zato všetky deti, smerujúce od úloh ku mne, zostali prekvapene stáť predo dvermi, niektoré sa vrátili nazad ku kolegyni, iné potichúčky zaklopkali, pomaly otvorili dvere a všetky do jedného neistým hláskom zašveholili:
- A prečo nesmiem vojsť dnu?!?