Scenka ako z komedie

Poznate i vy deti, ktore namiesto rozpravania vrieskaju? Ja mam v skupine minimalne jedneho podobneho experta, ktory ma raz zaisto pripravi o sluch. (Ti zvysni su zasa experti na ine veci, ale nie o nich bude dnes rec).

Stali sme s triednou ucitelkou pred tabulou a preberali zadrhely z poslednej domacej ulohy, ked sa do miestnosti ako velka voda dovalil B. Podla jeho spravania som nadobudla pocit, ze niekde na chodbe hori. A na ohen doplatia aj nase usne bubienky.

B. sa s vytrestenymi ocami obratil na svoju triednu a vzrusene jej podaval hlasenie: "Pani ucitelka, dvere na WC su zasa otvorene!"

"Ake dvere?" nechapavo zareagovala.

"No na ucitelskom WC niekto opat nezamkol dvere! Nechal ich otvorene! Smiem ich zavriet?"

"Samozrejme, zavri."

To WC je na chodbe asi 15 metrov dalej. B. teda vybehol von zachranovat situaciu a my sme pokracovali v prerusenom rozhovore.

No vzapati opat vbehol do triedy s este vacsim pokrikom, nechapavo krutiac hlavou.

"Dvere zmizli!!! Chcel som ich zavriet a oni su zrazu fuc!"

Ten pohlad jeho zmatenych oci stal zato!!! Zacali sme sa smiat, ked ucitelka nahlas vydedukovala, co sa asi odohralo.

Na dverach bol uz dlhsiu dobu zle namontovany zamok (preto to povinne zamykanie) a presne v momente, ako B prvykrat vbehol do triedy, prisli robotnici, odmontovali dvere a odniesli ich prec. A chudak chlapec sa zlakol, ze bluzni...

+++

Nuz a presne tento chlapec sa o dve hodiny neskor stal hlavnym protagonistom dalsej vzrusujucej scenky. Bol pozvany na navstevu ku C., ktoreho mama sa rozhodla, ze najprv vyzdvihne syna, necha ho v klude doma robit ulohy, cvicit na kontrabase a pred skoncenim druziny vyzdvihne aj mladsieho zo skolky a spolu s nim sa stavia po B. Tak sa i stalo. Okrem nej v tom istom momente prisli po deti i dalsie dve mamy z mojej skupiny. Jedna z nich takisto priviezla so sebou svojho druhorodeneho, druha brala dvojicky. Takze deti bolo nakope pozehnane. Rozumej 7. Ak teda neratam vsetky ostatne, ktore pobehovali po skolskom dvore a pred branou. Vtedy si ale B. spomenul, ze si hore zabudol rukavice. Spytal sa ma, ci moze este po ne zbehnut. Odvetila som mu, nech sa ponahla. Prave som sa rozpravala s mamou dvojiciek na dolezitu temu a zabrata do rozhovoru som nevenovala pozornost zvysku tlupy. A to sa uz oni pobrali na cestu domov. Zostala so mnou iba mama G&C (ktora ich chcela hned potom dobehnut), ked nas zrazu prekvapil velky krik. Na ulici sa, nastastie, siri vsetkymi smermi do nekonecna, takze usi lepsie znasaju B neprekonatelne frekvencie a bubienky nepraskaju hned po prvej slabike.

"Katarina, oni zmizli a mna tu nechali!!!" Hroza v jeho ociach automaticky vyvolala usmev na mojej tvari. Panicky pobehoval na mieste ako vyplasene, nahlas pipajuce kuriatko, ktore hlada sliepku.

"Katarina, rychlo im zavolaj, nech sa po mna vratia, ved ja neviem, kde byvaju!"

Vzala som ho za ruku a kludnym hlasom chlacholila, ze ak zajde spolu so mnou za roh, tak ich zachvilu i sam uvidi a moze bez problemov dobehnut.

Ked som sa vratila ku mame G&C, s usmevom od ucha k uchu mi vravi: "No to je dobre ... R pride extra po B. do skoly a domov odchadza iba s jeho taskou."

(Aby nedochadzalo ku zbytocnym nedorozumeniam - R. je naozaj VZOROM nielen spolahlivej, ale i kooperativnej matky a presne ako ju si prajem mat do buducnosti vsetkych rodicov - ale je zaroven prikladom toho, ze i tym najlepsim "se chybicka vloudi...")