Skôr než zaspíM

Spomeniem si na niektoré obrazy zo školy. Pár z nich sa pospája do komplexnejšieho celku a výsledok spájania už ani spánok neodoženie.

Keď som sa na začiatku týždňa Severana spýtala, prečo Južan chýba, odvetil mi:

- Ale jemu nič nie je. Zasa iba vymýšľa, aby mohol vynechať školu.

Nerozvádzala som ďalej jeho slová, presne si ešte pamätám, čo stváral minulý rok a ako mu jeho mama "zobala z ruky". Nie som však žiaden kontrolný orgán, aby som musela zakročiť. Hlavu v smútku bude mať neskôr ona, nie ja. Len som si pomyslela - tak snáď mu nenaletí celý týždeň na jeho záškoláctvo cez fingované choroby!

Predvčerom sme s viacerými deťmi šli z dvora nazad do triedy a pred šatňami som sa potom spýtala priamo Južana:

- Počúvaj, čo ti bolo, že si chýbal od pondelka do piatku?

- Aaale, mal som horúčku, kašlal som a ... - doplnil ešte čosi z chorobopisu umierajúceho chlapa.

Vedľa neho sa práve vyzúval Tretí muškatier a keď si vypočul spoveď, ihneď sa bez rozmyslu a detsky úprimne osopil na kamaráta:

- Ale čo vymýšľaš?!? Veď keď sme spolu telefonovali, tak si mi povedal, že iba trochu kašleš!

Niečo podobné Južan nečakal. Rozšírili sa mu oči, možno i tvár zbledla, keď narýchlo spriadal ďalšiu výhovorku:

- Kašel som mal a v utorok i trochu horúčky!

Rozhodla som sa pokračovať vo vytýčenej trase nahor bez akéhokoľvek sprievodného komentára...

Druhý obraz sa týka jednej prváčky. Južanovej favoritky. Nazvem ju Rumuckl. Prvé písmenko sa zhoduje s iniciálkou jej krstného mena, zvyšok je postavička zo známej nemeckej rozprávky, za ktorú sa už dva týždne neprestajne vydáva. Spolu so Šálkom. Táto postavička je dosť uškriekaná a stále robí neplechu, takže vydržať s nimi dvoma v triede - to chce pevné nervy. Človek si však rád stanoví priority - škriekanie s neplechou alebo rozbitá hlava supermana, ktorý neodhadne niektoré vzdialenosti a s nimi spojené prípadné nebezpečenstvá (keďže druhý menovaný má výšku čosi viac od metra a úmerne ku nej ne-/dovidí na nástrahy pred sebou).

Inak sranda, že na začiatku (sept-okt) sa Rumuckl spojila do tandemu s Podšívkou a keď som minule Podšívke na otázku - koho pozvať na narodeniny - navrhla ju, tak znechutene zamietla:

- Kdežeee, ona je moc upišťaná a až príliš detská!

Nuž a jedného dňa sa mi Rumuckl sťažovala, že jej z papuče odpadla kovová pracka a nedá sa preto zapnúť. Nuž sme sa dohodli, že v triede sa môže vyzuť, ale hockde na chodbe musí mať i napriek nefunkčnej pracke obuté papuče.

V ten deň, keď sme sa vracali z dvora hore, išla svižným krokom kúsok predo mnou a preto som v priamom prenose videla, ako jej uvoľnená papuča odletela z nohy a ona sa mi pred očami takmer prizabila na schodoch.

- Katarína, takto sa nedá chodiť! - zatiahla prosebne.

- Ok, udeľujem ti výnimku. Môžeš si ich vyzuť a ísť bez nich, bo v nich sa dokaličíš skôr!

A prečo to píšem? Lebo i tu sa občas nájde pár osôb, ktoré sa idú sťažovať, prečo deti pod našim dohľadom chodia po chodbách BEZ papúč! Okrem toho, že si dennodenne derieme do nemoty ústa, ako ich za to naháňame, občas sa vyskytnú i podobné objektívne príčiny a my nanovo musíme na mieste prehodnotiť isté pravidlá. (V jej prípade sa ale nik nesťažoval, no podobnú chronickú sťažovateľku som mala minulý rok).

Včera na konci družiny prišla za mnou mama našej novej dievčinky. Ako som už minule spomínala, je táto straaašne netrpezlivá a za deň sa ma aj 1000x spýta, kedy bude pol štvrtej.

Pri poslednej otázke na tému čas som jej so smiechom zahlásila:

- Ideme trénovať trpezlivosť. Prezradím ti to iba krátko predtým.

Keď som potom o 15.15 zbadala mamu, rozosmiala som sa po druhýkrát:

- Nuž dnes nemôžem splniť svoj sľub. O pol štvrtej tu už nebudeš.

Mame som vysvetlila, čo sa za mojou vetou skrýva. Aj v ich prípade som osudu vďačná, že mi priviedol do cesty práve nich. Z oboch rodičov vyžaruje neskutočná srdečnosť a pohoda. Ale asi to naozaj súvisí s tým, či do prvej triedy nastupujú deti prvorodené alebo tie ďalšie v poradí a či sú to chlapci alebo dievčatá.

Nuž a mama prišla za mnou s pálčivejšou otázkou než téma netrpezlivosti. Ale najprv potvrdila, že podobné nedočkavé jednanie nie je nič nové u jej prvorodenej.

Ako rodičov ich trápi skutočnosť, že sa dcére vysmievajú deti kvôli jej rečovej vade. Prekvapene som sa jej spýtala, či sa vari niečo deje v našej skupine, čo som doteraz nepostrehla? Upokojila ma poďakovaním za iniciatívu, ktorú som prebrala už sama na začiatku. Vraj sa im dcéra zdôverila, že našim deťom som jasne zakázala akýkoľvek posmech. V tomto prípade sa jednalo o dvoch iných mládencov, ktorých som spomenula minule. Zo skupiny nad nami. Prišlo mi ľúto toho malého, nevinného (a občas i dosť netrpezlivého) stvorenia, ktoré podľa výpovede mamy trápia nočné mory. Teraz nezveličujem, ale naozaj sa strháva zo spánku kvôli nočným morám, až tak jej jej rečová vada zamestnáva myseľ. Aj kvôli nej vraj na neznámych miestach odmieta dokonca rozprávať, lebo sa vopred obáva podobných reakcií - takže to bolo dôvodom prvej návštevy u nás, keď nič nepovedala, iba sa schovávala za maminu sukňu.

Mama sa dozvedela už aj o mojej druhej akcii so spomínanou dvojicou, chcela sa iba informovať ako alebo prečo to robia. Prečo jej nedajú pokoj. Prečo jej ubližujú. Nuž lebo deti dokážu byť veľmi zákerné.

- Pokiaľ viem od vašej dcéry, incident sa odohral, resp. odštartoval ešte počas veľkej prestávky na školskom dvore. V podstate by ho mala okamžite riešiť učiteľka, ale je možné, že sa o výsmechu vôbec nedozvedela. Pretože poznám jej triednu a tá vždy jedná veľmi korektne. No a teraz v družine s podpichovaním pokračovali, ale to už prišla za mnou, lebo som jej posledne prikázala, aby ma vždy načas informovala o každom, kto sa jej bude smiať.

Ako na zavolanie sa v tom momente zjavil na schodišti jeden z dvojice výtržníkov. Ten chlapec skrýva v sebe čosi veľmi povrchné. Niečo, čo ma dráždi, keď s ním, nebodaj, musím riešiť konfliktné situácie. Jeho brat bol v mojej prvej skupine a napriek pár prešľapom sa s ním dobre spolupracovalo. V jeho bratovi cítim istý stupeň arogancie a rozmaznanosti.

Zakričala som na neho menom. Prekvapene zastal.

- Môžeš ku mne nachvíľu prísť? Potrebujem si s tebou nanovo niečo dôležité prebrať.

Neochotne sa pobral ku mne. Deti z hlasu presne vycítia, kedy sa neoplatí odporovať.

- Už raz som ťa žiadala, aby ste i s (tým druhým) ukončili výsmech na adresu mojej prváčky. Nielenže by ste ako tretiaci mohli byť už o dosť rozumnejší a chápať isté veci, ale vysvetlila som vám, čo je dôvodom jej nesprávnej výslovnosti. Výsmech preto nie je na mieste. Je iba dôkazom vašej slabosti. Dnes za mnou prišla i mama dievčatka, aby si si uvedomil, že to s prosbou myslíme vážne. Ak sa mi nepodarí presvedčiť ťa tentokrát, budem nútená nabudúce prizvať do spoločnej diskusie i tvoju mamu.

Kým ja som rozprávala prísne, pridala aj mama pár viet ku tým mojim zmierlivým tónom. Milo, dúfajúc, že pochopí.

Zatváril sa síce otrávene kyslo, ale aspoň v zmysle oukej.

(20.4. odvtedy som nepočula žiadnu ďalšiu sťažnosť, tak dúfam, že sa mládenci svojho sľubu držia)

xxx

Kúpila som ďeťom novú hru. Stolný minigolf. Od prvého momentu zožala veľký úspech, ale hneď na druhý deň stratili jednu z dvoch loptičiek. Najprv som ich skúšala presvedčiť bez úplatkov, aby mi ju pomohli nájsť, no rýchlo som pochopila, že dnešné deti ani len prstom nepohnú, kým im niečo nesľúbite alebo nepohrozíte trestom. Keďže zostávalo do konca posledných pár minút a my sme museli vyprázdniť triedu, zahlásila som:

- Kto ako prvý objaví zelenú loptičku, dostane odo mňa zajtra alebo pozajtra ako odmenu jedno kinderko.

A zrazu sa po zemi horlivo plazilo každé z prítomných tiel.

- Ja ju mám! Našiel som ju! - zakričal víťazne ten, komu som sľúbenú odmenu dopriala najmenej.

Severanovi.

Na pochopenie mojej nevôle by ste ho museli aspoň týždeň zažiť naživo. Upratovanie pravidelne bojkotuje. Využije moment, keď sa na moment obrátim a drzo vždy zdúchne. Takisto Tretí muškatier a občas i Južan. Severan si to kinderko už len z princípu naozaj nezaslúžil. Ale slovo je slovo...