Smutná správA

Prvýkrát sa mi dostala do uší na konci minulého roka. Afričan mi oznámil, že sa mama rozhodla presťahovať, a tak hľadá nový byt, lebo už nechce bývať tam, kde sú teraz. Aspoň tak nejako som jeho detskú verziu pochopila ja. Spýtala som sa šéfky, či o tom niečo počula, ale tá iba záporne pokrútila hlavou, nuž som informáciu vypustila z hlavy.

Asi pred mesiacom ju však doplnil o ďalšiu pasáž. Celý dom sa bude renovovať a všetci jeho obyvatelia sa preto musia vysťahovať. Nič bližšie však o tom povedať nevedel. Vzhľadom na stav a polohu domu som tentokrát šípila, že na jeho slovách bude kus pravdy. Nejaký investor sa nastopro rozhodol premeniť nehnuteľnosť na zlatú baňu podľa svojich predstáv.

No a včera Afričana prišla vyzdvihnúť mama. Vraj všetci spolubývajúci usilovne hľadajú nové priestory. Na konci novembra sa musia vysťahovať. Netuším, nakoľko je jej známa situácia v Mníchove. Bývanie im úrady poskytnúť musia, ale v našom okolí nemajú ani tú najmenšiu šancu...

Spomenula akúsi alternatívu pánu Bohu za chrbtom a zatiaľ zvažuje každodenné dochádzanie do mesta, ale 10 zastávok S-bahnom a asi dve U-bahnom vidím pri troch deťoch dosť čierne.

A tak si z tváre stieram imaginárne slzičky smútku a tajne dúfam v zázrak...

(... a naučila som sa novú frázu v angličtine I´ll keep my fingers crossed )

------

Po tom, čo som zmajstrovala pre rodičov dva oznamy na dvere (Čakajte vonku a Počas úloh nerušiť), myslela som si, že i deti už vedia, čo znamenajú. No zabudla som na Tichú vodu. V prvý deň, keď ostatní nesmelo klopali na dvere, bola ona vyzdvihnutá hneď po škole, a tak sa zmenám nepriučila spolu s kolektívom.

Z poslednej trojice - Šálka, Afričan a ona - bola hotová ako prvá s úlohami. Zbalila si veci do aktovky, vyšla z triedy von a zavrela za sebou dvere. Ja som ďalej trápila chlapcov čítaním. Po istej chvíli a krátko pred koncom družiny som chcela povedať kolegyni, aby pomaly začali upratovať našu miestnosť, nuž som vyšla na chodbu a pohľad mi spočinul na Tichej vode. Sedela na lavičke, aktovka na chrbte, smutný pohľad zabodnutý kamsi do zeme a popritom jemne hompáľala nohami.

- Ty čo tu stváraš? - spýtala som sa prekvapene.

- No čakám... - odvetila takmer vzdorovito, na spôsob že prečo jej kladiem takú zbytočnú otázku.

- Čo robíš? - nechápala som a pomaly začínala nadobúdať pocit, že si z nás plánuje opäť nejako vystreliť.

- Veď na dverách stojí "čakajte vonku"! - zdvihla pohoršene rúčku v smere oznamu a ďalej nehybne sedela na mieste ako kvočka.

Okamžite som pochopila drobné nedorozumenie a chtiac-nechtiac sa musela začať smiať.

- Ty by si tu, tuším, sedela i do Vianoc! To neplatí na teba, to je oznam pre rodičov!

V podobných prípadoch ona tak zlato prekvapene zahlási AHA!

Nuž som jej povedala, že vzhľadom na pokročilý čas tam už ani nepotrebuje vstúpiť. Nech sa rovno poberie na dvor. Ale od budúceho týždňa má, samozrejme, vstup povolený...

---

Práve sme rozdávali obedy, keď som pohľadom zavadila o B., letiaceho v priestore ako havarujúca raketa. Stihla som iba zhíknuť a s otvorenými ústami sa rozbehla ku nemu. On ihneď po dopade spustil hurónsky rev.

Začiatok som síce nevidela, ale dokázala si vydedukovať, čo sa asi stalo, keďže v okolí dvoch metrov nik iný nestál. Keď sa ako-tak utíšil, sám mi moju teóriu potvrdil. Postavil sa do medzery medzi dva stoly, rukami sa na nich vzoprel ako gymnasta na bradlách a iba sa chcel trochu "pohúpať". Lenže stratil rovnováhu. Dlane sa mu pošmykli v momente, keď bol tvárou najbližšie ku zemi, a nasledoval nepríjemný pád. Ten už som v priamom prenose videla i ja. Náraz nestihol nijako rukami zbrzdiť. Čiže doslovne padol na hlavu.