Spikli sa proti nám zlí škriatkovia

Pomyslela som si, keď mi šéfka dnes oznámila, že opäť u mňa vytekala voda z radiátoru. Neskôr vysvitlo, že predsa len nie priamo u mňa, ale na našom poschodí na chodbe. Škody sú, našťastie, oproti poslednej havárii minimálne, no vlasy šedivejú viacerým. Kompetentným, aj tým ne-.

Ale nielen to je zdrojom alarmu na škole. Po obede zišla kolegyňa s deťmi na dvor a keď sa vrátila, rozrušene mi referovala o posledných udalostiach stade. Akési dieťa spadlo do asi 3- až 4-metrovej šachty. Najprv ho nevedeli nikomu priradiť, potom sa zistilo, že nepatrí do družiny, ale napriek oficiálnemu zákazu zotrvávalo v priestoroch školy po ukončení vyučovania. Jeho terajšia učiteľka bola už na ceste domov (tá moja spriaznená duša, v ktorej triede som kedysi začínala) a rodičov sa nepodarilo skontaktovať. Privolaný lekár záchranky skonštatoval, že musí do nemocnice. Našťastie sa podarilo zohnať aspoň jeho sestru (čo pre ôsmačku tiež asi nie je ľahká záležitosť, sprevádzať zraneného brata). Čo bolo a či bude ďalej, sa dozvieme zajtra.

Keď som so Šálkom (opäť ako posledným) dorábala úlohy, vysvitlo medzi rečou, že zraneného pozná. A keď vyriekol jeho meno, vysvitlo, že ho vlastne poznám i ja. Jednu skúsenosť s ním som sem už pridala, tú druhú, ako ho na konci školského roka hľadalo 50 policajtov, určite ešte pripíšem.

- A vy ste kamaráti? - spýtala som sa prekvapene.

- Áno - odvetil suverénne. Zrazu sa na moment zamyslel a opäť ma raz prekvapil svojou dôvtipnou odpoveďou.

- Teda on je môj kamarát, ja ho mám rád. Ale neviem, či to tak aj on cíti ku mne. Či ma on berie ako svojho kamaráta.

Ale deň nekončil touto príhodou.

Družina práve finišovala, keď sa nečakane zbehli tri rôzne udalosti do jednej minúty. Najprv prišla jedna štvrtáčka, že chcú ísť s bratom sami domov a či teda môžem informovať ich mamu. Telefonát s ňou sa skrížil s telefonátom mamy mojej druhej štvrtáčky a do toho prišla neznáma žienka, ktorá podľa nového plánu učí deti klavír v našej prechodnej miestnosti hneď po nás a ja som im mala teoreticky i prakticky ihneď uvoľniť priestory. Samozrejme, že počkala, ale navonok čistý chaos.

Mama druhej štvrtáčky mi po telefóne začala rozrušene rozprávať, že jej dcéra vyšla z budovy plačky a v tom momente - je neuveriteľné, ako rýchlo mozog spracováva neúplné informácie - som si jej vetu skombinovala s udalosťami dnešného poobedia. Nesprávne. Do triedy ku nám vtedy vošla jedna z učiteliek (keďže im zborovňu vytopilo zhora od nás, preniesli si pár vecí prechodne tiež do jedinej voľnej miestnosti, ktorú si teraz delíme viacerí spolu s hudobkou) a kým jej zovrela voda na čaj, naklonila sa ku mne a potichu vraví:

- Ona je teda veľká Výmyselnica. Dievčina má riadne za ušami. V podstate je inteligentná, ale pri úlohách sa nás snaží cielene obabrať. Robí ich neporiadne a často jej polovica chýba. Už som kontaktovala jej mamu, aby dohliadla na dcéru pri plnení povinností.

Zaujatá nejakou inou činnosťou som najprv nesprávne spracovala jej informáciu. Myslela som si, že rozpráva o Podšívke. Sedelo by to na ňu, veď na celej škole je už od prvého ročníka známym číslom. No zrazu som si uvedomila, že reč je o našej štvrtáčke. Prekvapilo ma to.

Keď ku mne na začiatku roka pribudli spolu s bratom prvákom do skupiny, pôsobili na mňa dojmom, akoby ich zahaľovalo nejaké rodinné tajomstvo. Zatiaľ som ani neprišla na dôvod ich zvláštnej a do očí bijúcej utiahnutosti. Správaním sa vymykali bežným vzorcom, hoci v nestrážených chvíľkach sa mládenec napr. rád pasuje so Šálkom. Na druhej strane (a na rozdiel od sestry) úlohy zatiaľ píše svedomitejšie než mnohé dievčatá. Práve pri ňom som mala pocit, že má nejaký zvláštny rešpekt pred dospelými a nechytá sa na žiadne moje návrhy na družinárske aktivity.

Keď Výmyselnica po pár týždňoch trochu pookriala, zistila som, že sem-tam rada podpichuje chlapcov. A že je veľmi rýchla pri úlohách. Teda navonok. Lebo pravidlom na našej škole je už roky-rokúce skutočnosť, že štvrtáci majú na robenie úloh svoju vlastnú skupinu. Doteraz pravidelne so študentami pedagogickej fakulty. Aby mali rodičia dobrý pocit, že v rozhodujúcom, tzv. prestupovom ročníku dostanú ich ratolesti podporu naviac.

Takže o druhej odchádzajú štvrtáčky ku kolegyni a keď sú hotové, vrátia sa ku nám.

V tom momente mi napadlo, že učiteľka chce upozorniť i mňa, aby som dohliadla na to, čo (ne-)robí Výmyselnica. Keďže je na škole relatívne nová, rýchlo som jej vysvetlila náš zaužívaný systém a sľúbila, že sa porozprávam i s kolegyňou, ktorá prichádza krátko pred druhou. Učiteľka sa poďakovala a ja som daný sľub ešte v ten deň splnila.

Kolegyňa, zodpovedná za úlohy štvrtákov, priznala, že Výmyselnici pomáha, keď niečomu nerozumie, ale že nikdy nekontrolovala záverečnú fázu, lebo dievčina vraj tvrdila, že to robí doma mama. Poprosila som ju, nech na ňu v najbližšej dobe trochu viac vrhne očkom.

Predtým, než Výmyselnica odišla o poschodie vyššie, sadla som si ku nej a oznámila jej, na čom sme sa my tri dospelé dohodli. Aby vedela, že s výhovorkami tentokrát u nás nepochodí. Napriek tomu sa o jednu opäť pokúsila.

Vraj úlohy nedokončila iba kvôli tomu, že si trikrát po sebe zabudla v triede zošit... keby ona vedela, ako to znie v ušiach niekoho, kto podobné výmysly počúva v rozličných obmenách už niekoľko rokov...

Nuž a ja som si teda na začiatku telefonátu pomyslela, že plakala, lebo sme odhalili jej drobné klamstvá a ona chce o "nespravodlivom svete" prerozprávať mame svoju vlastnú verziu. Aby jej slzami preventívne vzala vietor z plachiet, ak by ju mama, nebodaj, chcela pokarhať za odfláknuté úlohy.

Lenže mama doplnila ďalšie informácie, a tak môj mozog razom stopol pôvodný smer myšlienok.

Rozhorčene sa začala sťažovať ... hádajte na koho?

Predsa na Severana, Južana a Tretieho muškatiera. Neexistuje týždeň, čo by na nich odniekiaľ neprišla nejaká sťažnosť. Vraj jej už dlhú dobu robia zle, vysmievajú sa jej a práve jej čosi zničili.

(to be continue)