Šťastné očičká, smutná tváričkA
Veru blesková premena nasledovala v tvári prvákov, keď ku mne došli a už odo dverí jeden cez druhého kričali, že dnes si nemusia robiť úlohu v družine!
- A to prečo? - spýtala som sa nechápavo, lebo z ich reči vyplynulo, že nejakú predsa len majú.
Opäť odpovedali hromadne, tak chvíľu trvalo, než som dokopy poskladala podstatu ich posolstva a radosti.
- Dnes sme si mali doma nechať aktovku aj s peračníkom, lebo do divadla sme išli iba s batôžkom a jedlom! Preto nemáme so sebou ceruzky, a tak tu nemôžeme kresliť!
Akí sú už tí krpci prešibaní, mysliac si, že im na niečo podobné naletím!
- A to teda nie! Takmer každý deň tu skupinovo kreslíte bohatou družinárskou výbavou od žltej po čiernu a zrazu vám na úlohy nie je dobrá?!? Samozrejme, že budete všetci úlohu robiť tu.
Úsmev od ucha k uchu im razom zamrzol a niektorí ešte zvolali:
- To nie je fér!
xxx
Inak v stredu sme mali prvé tímové sedenie v novom roku a niektorá z kolegýň spomenula akýsi experiment pod vedením odborníkov, počas ktorého títo nainštalovali kamery (ak si správne pamätám) v škôlke a zároveň v rodinách detí, zúčastnených na výskume. Pri jeho vyhodnocovaní nechceli rodičia veriť, že sa pozerajú na tie isté (a sčasti teda i svoje) deti. Boli šokovaní zo zistenia, že dve tváre naozaj existujú.
V podstate to nie je nič nového, keďže podmienky sa v škôlke (či akomkoľvek inom zariadení) odlišujú od tých domácich. Čiže i správanie detí je iné. Častokrát šokujúce.
xxx
V predošlý deň sme ku obedu dostali jablká. Na každé dieťa jedno, dokopy 17ks. Zjedli z nich možno 7-9 ks. Dnes som sa detí spýtala, či im nakrájam zvyšok. Radostne súhlasili, nuž som sa pobrala ku oknu, kde ich mávame odložené a hľadela som na okennú dosku ako teľa na nové vráta. Nezostalo po nich ani stopy. Ani stopky. Keď došla kolegyňa, spýtala som sa jej, či o tom niečo vie, teda či som včera neprehliadla moment, keď ten zvyšok nebodaj rozdala ona tým deťom, ktoré rýchlo dokončili úlohy. Keď ja som bola so zvyškom o 50 metrov ďalej. Takisto zostala šokovaná zo "straty". Lepšie povedané odcudzenia.
V poslednej dobe sa dejú veci, nad ktorými iba krútim hlavou. Napríklad ako keď kolegyňa odvedľa mne a mojej pomocnej sile darovala ku 1.adventu svietnik so sviečkou, zápaľkami, ku tomu vetvičku z jedličky a kartu s venovaním. Moja kolegyňa bola vtedy tri dni mimo, nuž som jej darček položila na okno. Po víkende som s otvorenými ústami hľadela na sviečku, premiestnenú o pár metrov ďalej na katedru a spolovice vyhoretú. Ktosi ju vzal z okna - hoci pri nej jasne stálo venovanie - a drzo ju zapálil!!!!
Alebo keď krátko po potope ktosi z ľudí, čo sa vtedy premleli našou miestnosťou, otvoril nenačaté balenie čokoládových tyčiniek (pripravila som ich ku jednej hre), tyčinky vyžral a papieriky z nich hodil nazad do balenia!!!!!!!
Ľudí bez chrbtovej kosti je čím ďalej tým viac. (Tu musím ale pravdivo podotknúť, že 90% z tých, čo sa tade premleli, boli/sú cudzinci.)
Za niečo podobné by som najradšej dávala vinníkom trstenicou po ruke!!!