Straty a nálezY

V podstate musím tento týždeň, čo sa našej skupiny týka, zhodnotiť veľmi pozitívne. Také tie drobné škriepky nás budú sprevádzať naďalej, ale eskalácie, aké som registrovala u kolegýň, sa nám tentokrát vyhli. Vďakabohu.

Ale niečo ma predsa len neobišlo. Rozhovor s Maliarkinou mamou hodinu a pol pred koncom družiny. Vyzdvihla syna, zapriala pekný víkend a asi o päť minút opäť stála na prahu dverí. Sama, ale výraz jej tváre nenaznačoval nič dobrého.

- (Synovi) zmizla bunda.

- Ako zmizla?

- Keď hral s chlapcami futbal na dvore, vyzliekol si ju a položil na lavičku. Keď sa neskôr po ňu vrátil, už tam nebola!

Dnes bolo naozaj vonku prenádherne a práve v čase obeda aj príjemne teplo.

- Je si istý, že tam ju mal naposledy? Nemôže byť, že sa iba pomýlil a zabudol ju niekde inde? To sa častokrát deťom stáva.

- Áno, je si istý, že tam ju videl naposledy.

- Bohužiaľ, keď prišiel hore, nič mi neoznámil, a tak túto informáciu počujem po prvýkrát. Keby mi to zavčasu zahlásil, hneď by sme ju šli hľadať.

Stála som pred ňou bezradne, bolo mi to nepríjemné, aj keď som za nič nemohla.

- To mu určite niekto spravil naschvál. Určite mu ju niekto ukradol - zahlásila jedovito - alebo mu tým chcel ublížiť.

V hlave mi bežalo niekoľko paralelných (aj nie práve priaznivých) odpovedí, aby zbytočne nespriadala konšpiračné teórie. Oblečenie sa u nás v čase družiny len tak nestráca. Ak si deti vyrovnávajú účty, zmizne nachvíľu topánka, čiapka, peračník, ale nie (objemná) bunda. Navyše jej syn nepatrí ku deťom, ktoré by vyvolávali akékoľvek konflikty alebo sa do nejakých s radosťou zapájali.

- Tak kde potom môže byť? - spýtala sa nervózne - ja už som dávno mala byť v škôlke u najmladšej a hneď odtiaľ vyrážame do mesta, kde mám dôležitý termín. Keby som šla domov, tak to nie je problém, ale do mesta bez bundy už áno!!!

- Ako vyzerala tá bunda?

- Tmavomodrá. Vnútrajšok rukávov bol oranžový. Nechápem, komu je načo dobrá?!?

- To, že zmizla, neznamená, že ju niekto vzal zámerne. Zo skúseností vravím, že občas si deti pomýlia veci. Alebo sa niekto nepozerá pozorne a schmatne nielen svoju, ale i tú, čo leží pod ňou. Alebo ju omylom vezme niektorá kolegyňa v domnienke, že patrí jej zverencovi. Preto spravíme nasledovné - ty choď na opačnú stranu chodby a spýtaj sa tam a ja obehám zvyšné skupiny. Stretneme sa na prízemí.

Ani jedna z nás však nebola úspešná.

- To nie je možné! - rozčuľovala sa mama.

- Je mi to ľúto, ale ... v mojej prvej skupine som mala mládenca, ktorého bunda tiež zmizla a zjavila sa v bedni strát a nálezov asi o dva mesiace.

- To mi ale teraz nepomôže!!! A ako je to vôbec možné?!? - spýtala sa prekvapene.

- Nuž niektoré deti zabudnú, kde nechali svoje veci pohodené. Keď tam ale ležia i po istom čase a niektorá z nás si uvedomí, že na daný kus pravdepodobne niekto zabudol, znesieme nález na prízemie do "strát a nálezov".

Na ďalšie príhody už nemala čas, a tak sa rozčarovane pobrala za svojimi povinnosťami. Na termín do mesta.

Jedna kuriózna story mi prišla na myseľ potom doma. V mojej prvej skupine jedného zimného dňa zmizla bunda sestry Tichej vody. Lepšie povedané - namiesto tej jej ležala na lavičke podobná, tmavomodrá, ale o číslo menšia. Mame nnezostávalo nič iné, iba dcéru do nej napasovať, lebo bývajú kúsok ďalej od školy a v treskúcej zime nechcela nechať ísť dcéru iba vo svetríku.

Na druhý deň rozposlala mailom správu všetkým rodičom z triedy s prosbou, aby doma skontrolovali, či omylom bundu nevymenili a nepostrádajú tú z fotky na konci mailu. Ona je v jednaní veľmi korektná, preto ju rozčuľovalo, že ani po druhej správe a troch týždňoch nik nereagoval, hoci bunda o číslo menšia celý ten čas visela ako tichá upomienka na chodbe pred triedou. Samozrejme, že dcére ihneď kúpila novú bundu. Tento raz jasne červenú (s bodkami alebo srdiečkami), aby znížila percento pravdepodobnosti ďalšej zámeny. Nuž a po 4 týždňoch sa zrazu bunda zjavila. Omylom ju zobral otec spolužiačky (inak jeden z najarogantnejších rodičov, akých som kedy zažila) .Bol rozvedený a dcéra žila u neho. Maily nečítal a rozdiely vo veľkostiach či strihu nepostrehol. Veď modrá ako modrá, no nie? Už si nepamätám, ako sa vlastne prišlo na zámenu.

O trochu neskôr, keď deti písali úlohy, vybehla som na dvor a celý som ho obehala. Nahliadla do každého kúta, no bundy nikde. Cestou nazad som sa stavila u kolegyni z nášho poschodia.

- Zasa tu bola tá tvoja nesympatická mama! - zatvárila sa škaredo zamračene, keď mi to oznamovala.

- Hej, stratila sa bunda jej syna...

- Hmm, ... ale keby si videla, ako ku mne prišla a ako so mnou jednala.... myslím, že ma poznáš dobre. Keď niekto potrebuje pomoc, nikdy neodmietnem. Ale keď niekto na mňa začne ako ona, niečo sa vo mne vzprieči a ja si poviem "veď to nie je moja povinnosť, hľadať veci tvojho syna"...

- Vôbec sa nemusíš ospravedlňovať. Tvoju ochotu a pomoc poznáme a každá si ju vážime (a to je pravda, hocktorá z nás ak potrebuje radu či pomoc, dostane ako prvú nápovedu vetu: choď sa spýtať jej!). Ale tentokrát - nech je mama aká chce - sa jej musím zastať - svedomie mi nedalo zatajiť podstatnú informáciu -  asi ti v zhone zabudla povedať, že nejde domov, ale do mesta, kde má nejaký termín a jeho berie so sebou. Ja by som bola takisto nasrdená, kebyže Michael zostane bez bundy a ja ho musím vláčiť niekam v zime len vo svetri. Cez obed bolo na slnku príjemne, ale práve idem z dvora a v tieni mi iba takto naľahko bola veru už zima.

- Ale i tak sa môže správať vľúdnejšie! - nepodarilo sa mi kolegyňu obmäkčiť žiadnou doplňujúcou argumentáciou.

xxx

To, že Afričana chytila záľuba v štrikovaní a rozhodol sa spraviť si šál, som tu už kdesi spomínala. Nuž a nainfikoval na jedno či dve poobedia aj Severana. Zvyšok trojlístku chýbal na vystrájanie, a tak sa pustil do tvorby s o rok mladším kamarátom. Bol na nich vskutku božský pohľad. Afričan vysvetľoval a ukazoval a Severan sa poctivo trápil s ihlicami. Škoda, že mu nadšenie nevydržalo aspoň tri mesiace.