SviatoK

Dnes je v Bavorsku špeciálny sviatok. Postrach všetkých (nie v školstve) pracujúcich rodičov predovšetkým menších detí. Zatvorené sú iba brány škôl, dospeláci pracovať musia. A nastáva problém, ako vyplniť program školopovinným, keď starí rodičia nie sú nablízku alebo musia tiež pracovať.

Ja som, našťastie, kedysi tento problém vyriešila po svojom a teraz by už Michael mohol zostať aj sám doma (kebyže mu dnešný deň nevypĺňa zborová skúška).

xxx

Keď včera našu najmenšiu vyzdvihla Kinderfrau, lúčili sa so mnou slovami Dovidenia zajtra.

- Nie, nie zajtra. Až pozajtra. V stredu sú škola a družina zavreté - poopravila som ju s doplnením dôležitej informácie.

- Och, to vari nie! My by sme, namôjveru, ráno stáli pred školou a divili sa, čo sa deje. Kde sú všetci.

Tak áno, každý rok sa nájde niekto (aj pri iných akciách), kto si poriadne neprečíta či už mailové alebo papierové oznámenia rodičom.

(jedna podobná figúrka má, chvalabohu, posledné dieťa u kolegyni)

xxx

Boli sme na dvore, keď som z jeho opačného konca zachytila plač Podšívky. Vybehla spoza kontajneru, sprevádzaná Amazonkou a Toučoveľazje. A za nimi sa mihol - ako inak - B.G. Najprv som sa pobrala ku dievčatám. Podšívke z tváre padali krokodílie slzy, keď mi vysvetľovala, že jej BG chcel hodiť novú a drahú čiapku do šachty. Tam, kam naposledy padol tretiak. Ani nemusela ďalej rozprávať, aby som slzy zaradila do skupiny tých "na gombík". Asi chcela získať pozornosť prváčok. Niet nad väčšiu herečku u mňa v skupine. Nikdy jej na veciach nezáležalo. Teda iba dokým ich nedostala. Maximálne sa potom s nimi prišla ku nám pochváliť, aby ich hneď nato vhodila do skrinky a viac ju nezaujímali. Ani po našom upozornení. Iba mávla nedbalo rukou a bežala rýchlo preč, len nech ich nemusí vziať so sebou.

Už párkrát stratila (na chvíľu) drahé bundy. Vtedy sa v jej tvári mihol predstieraný strach z reakcie mamy, ale slza žiadna. Aj preto som ju skôr zahriakla, než ľutovala.

- Prosím ťa, ukľudni sa. Čiapku držíš v ruke. Nič sa jej nestalo. Ty presne vieš, ako reaguje B. Tak načo ho zbytočne dráždiš? Choď s dievčatami na opačnú stranu dvora a ja si to s ním idem vybaviť!

Ešte pred rokom by sa snáď i na strom vyšplhal, len aby mi zmizol z dohľadu, keď niečo vyparátill. Ale i keď nevyparátil, preventívne udržoval únikovú vzdialenosť. No jeho úteky nesúviseli so mnou ako takou. Sú súčasťou jeho osobnosti a pred inými kolegami, ktorí z jeho pohľadu "nepatria" do našej skupiny, uteká naďalej. Na začiatku školského roku aj pred mojou novou kolegynkou, pokým ju nezačal ako-tak akceptovať.

Ako ma zbadal približovať sa, rýchlo sa schoval za kontajner.

- B., vieš, že skrývanie ti nepomôže. Ja si na ten rozhovor počkám, takže sa radšej vráť.

Zostal neisto stáť na mieste.

- B, čo to malo zasa znamenať? - narážala som ( a on to dobre vedel) na v poslednej dobe navýšenú frekvenciu jeho riešenia konfliktov. Deťom zoberie nejakú vec (peračník, bundu, topánku) a niekam ju schová alebo zahodí.

- Ale oni sa so mnou nechcú hrať! - rozkričal sa.

- Ale oni na to majú právo, keď sa chcú hrať samé. Ty sa ich najprv musíš spýtať, či sa smieš pridať, ale keď odmietnu, musíš si hľadať niečo alebo niekoho iného.

Nájsť niekoho iného nie je v jeho prípade ľahké. Deti sa mu poväčšine vyhýbajú. Sú momenty, keď sa s nimi dokáže chvíľu pekne zahrať, ale takých je naozaj málo. Aj keď sa ich snažíme animovať, veľakrát stroskotá naša snaha na jeho neprístojnom chovaní. Mne samotnej sa občas zdvihne žalúdok z jeho vylomenín.

- Pozri, na ihrisku hrajú chlapci futbal. Skús sa pridať ku nim.

- Oni ma tiež nechcú.

- Tak poď, ja si s tebou zahrám futbal.

Po mojom návrhu sa srdcorvúco rozplakal.

- So mnou sa nik nechce hrať!!! A ja futbal neviem hrať.

Bolo mi ho ľúto. Hnevať sa môžem jedine na jeho rodičov, ktorí zatvárajú oči pred problémom a odmietajú riešiť situáciu jeho preradením do vhodného zariadenia so špeciálnymi pedagógmi a predovšetkým nižším počtom žiakov, čím nám všetkým neskutočne sťažujú prácu a jeho vlastne sami dostávajú do pozície outsidera.

- Chceš sa hrať s dievčatami?

- Áno - plačky zahuhňal.

- Tak poď, idem s tebou a spolu sa spýtame, či sa ku nim smieš pridať.

Okamžite súhlasil.

Kto ale nesúhlasil, bola Podšívka. Aj zo svojho detstva si spomínam na deti, ktoré sa už v útlom veku snažili dokazovať svoju moc podobnými drobnými zákernosťami a manipuláciou.

- A nemáte v tej vašej hre niečo, kde by sa predsa len mohol pridať? Veď pozri, aký je smutný.

Než stihla vyriecť ďalšie tvrdé slova, skočila jej, našťastie, do reči ako prvá Amazonka.

- Ale samozrejme sa môže pridať.

Jej vetu vzápätí potvrdila i Táčoveľazje. A tak Podšívke nezostávalo nič iné, iba sa podriadiť rozhodnutiu prváčok a B. dostal v hre úlohu koňa. Nasledujúcu pol hodinu radostne erdžal v opratách a zvládol dodržať ich pravidlá bez ďalších konfliktov.

xxx

Inak s úsmevom spomínam na ktorýsi tohtoročný jesenný deň, keď som pred školou náhodou stretla jeho brata. Ten u mňa končil minulý rok. Pozdravili sme sa, prehodili pár slov, ako sa mu darí na novej škole a zrazu sa ma pýta:

- A ako to pokračuje s mojim bratom?

- Máš na mysli niečo konkrétne alebo prečo sa pýtaš?

- Nie. Ale veď vieš, že s ním to nikdy nebolo ľahké...

Zlatý. Deti povedia pravdu narovinu (to iba rodičia pred ňou strkajú hlavy do piesku).