Taký "obyčajný" utoroK

- Pozor, kto teraz pôjde na sekretariát. Práve sa tam povracalo dieťa. Dnes už piate v poradí. Takže na škole koluje brušná chrípka! - oznámila nám kolegyňa z ruskej družiny, keď sme naraz tri sily z tej našej dorazili na novú šichtu do roboty.

Vzápátí som zbadala Francúza. Ráno mal ísť ku doktorovi, aby mu sňali dlahu, o čom ma radostne informoval v pondelok, bo podľa jeho slov bude konečne voľný ako vták.

- A to čo sa stalo? - zhrozene som sa ho spýtala, keď ku mne doskackal s barlami.

- Už mám iba obväz, ale barle mi zostanú ďalšie tri týždne!

Amen tma, zahmlilo sa mi pred očami. Akú "klietku" mu vymyslieť? Veď on ma zožerie zaživa! A ďalšie obrazy na vymaľovanie družinu zruinujú (ešteže nemajú v obchode žiadne alternatívy v ponuke).

A aby toho nebolo málo, valili sa ďalšie "radostné" správy.

Prvú nám zvestovala šéfka. Firma, ktorá má dať do poriadku našu triedu, môže prísť iba niekedy cez víkend, ale tento víkend to nebude. Čiže návrat sa zasa posúva minimálne o dvanásť dní do budúcnosti. Na deťoch je vidno - čo dávajú i nahlas najavo - že už toho majú pokrk a ja s nimi!

Potom za mňou dobehol Afričanov brat, aby ma informoval, že i ďalší deň cestujú domov sami, lebo mama musela v pondelok nečakane podstúpiť operáciu slepého čreva a je naďalej v nemocnici.

- A kto sa o vás teraz stará? - zachytila som ho v letku, než zmizol na najvyššom poschodí.

- Suseda - zakričal nazad.

Nasledovali tretiaci ako posli hrôzostrašných správ. Dovalili sa dnu ako spenená riava a už odo dverí radostne kričali:

- Zasa nemáme žiadne úlohy a učiteľka bude chorá minimálne do piatku!

Niečo podobné neskutočne narúša chod družiny. A práve títo traja sú navyše nevyspytateľní. Aspoň prvých 15 minút ich musíme v čase úloh nechať osamote a ja iba tŕpnem, či niečo za tú chvíľu nevyvedú.

Nuž a ako posledná prišla za mnou Južanova mama. Tu v článku som písala, že za tri dni mám Južana nazad, ak s ním mama mieni sama robiť úlohy. Hm, (neoficiálnu) stávku som vyhrala oveľa skôr. Nie tri, jeden deň jej stačil ku kapitulácii.

- Katarína, ja to nezvládam. To boli včera iba hádky a plač. Neviem, čo robiť, ako naňho. Doma ho v poslednom čase nezvládame a v škole ide od konca novembra rapídne dolu vodou. Musím si premyslieť niečo iné, ale zatiaľ zostáva naďalej u teba.

Mala síce poruke pripravený jeden návrh, ale s ním som nemohla súhlasiť (nielen preto, že i šéfka ho okamžite zamietne). Chcela presadiť, aby sa jej syn dostal do skupiny ku štvrtákom, lebo naša doktorantka ho občas doučuje. Lenže podobných kandidátov je na škole aspoň štvrtina. Kam by sme došli, keby sme každému osobitne udeľovali nejakú výnimku podľa vlastných predstáv? Alebo ako by sa cítili iní rodičia, keby sme im povedali, že výnimky platia iba na istú časť detí a bohužiaľ práve tým ich už vyhovieť nedokážeme! Milí rodičia, vlastné predstavy sa realizujú privátne a za úplne iné ceny. U nás sa musí pristupovať ku riešeniam skupinovo.

Preto som jej navrhla, nechať si pár vhodnejších alternatív v kľude prejsť hlavou, bo tento týždeň i tak nič nevyriešime, keďže učiteľka z jeho triedy zostáva naďalej vypísaná a úlohy viacmenej nemajú žiadne.

A to je ďalší problém, ktorý zaregistrovala i moja nová kolegyňa, hoci zatiaľ nemá absolútne žiadne skúsenosti.

- Katarína, to čo sa robí s tretiakmi? Veď sú ako z divých vajec posledné dni.

- Nič sa s nimi nerobí. Práve spoznávaš správanie detí, keď ochorie na dlhšie učiteľka a im sa narušia pravidelné známe štruktúry. Niečo podobné som registrovala už x-krát. Citlivejšie deti môžu dokonca aj ochorieť. To som zažila v mojej prvej skupine. Ich obľúbená učiteľka síce iba otehotnela, ale mala rizikové tehotenstvo a zo dňa na deň úplne vypadla. Vlastne sa už ani nevrátila do pôrodu. Prvých šesť týždňov vedenie školy zliepalo vyučovanie pomocou záskokov z mesta. S tými deťmi to bola hrôza v družine. Asi po dvoch týždňoch som kapitulovala a rozhodla, že im úlohy budem prideľovať sama, až taký chaos vládol medzi nimi. Papiere s príkladmi síce dostávali, ale každá skupina s inými príkazmi. Jedny museli vypracovať dva príklady, ďalší celú stranu, zvyšok nič. To potom deň u mňa začínal hádkami medzi nimi, aká je to nespravodlivosť. Preto som zakročila, ako som zakročila. V tomto prípade boli ale rodičia vďační. A jedno dievčatko z mojej skupiny na začiatku i ochorelo z nadmerného stresu. Každý deň mali niekoho iného. Respektíve prvý týždeň boli delení po piatich vždy do inej triedy a tam museli sedieť niekedy na stoličkách i na chodbe, lebo ochoreli ďalšie dve učiteľky a oni sa už nepomestili do tried.

Neskôr ma kolegyňa informovala, že keď sme boli v pondelok rozdelení - ja s tými, čo písali úlohy, ona s hotovými - Severan opäť veľmi vulgárne rozprával v jej prítomnosti s dievčatami. Už vtedy ho zahriakla, ale chcela (a správne) informovať i mňa. Nuž som ho pred úlohami vytiahla na chodbu, preč od ostatných, a opäť sme viedli spolu s kolegyňou krátku prednášku o ne-/vhodnej komunikácii.

A nakoniec vystrájal i Afričan, ale o tom napíšem extra príspevok.

Posledné tri postrehy dňa:

Šálka sa potešil obrazu a skutočnosti, že som naň nezabudla. Sadol si bokom a usilovne vyfarboval predlohu. Južan zostal posledný z mládencov a hoci inak rád kreslí (máva také fázy), nevidel žiadnu výhodu v tom, načo by sa mal sám pridať ku tvorbe a Šálkovi. Som si ale stopercentne istá, že keby bol prítomný v pondelok, skupinová atmosféra ho pohltí presne tak, ako zvyšok nádejných maliarov.

Na úlohu z matematiky dostali druháci slovné zadania typu:

Autobus prišiel na zastávku s x cestujúcimi a na zastávke vystúpilo y. Koľko ľudí zostalo v autobuse?

Podšívka a Francúz omylom riešili i jedno zadanie, ktoré nemuseli. Toto bolo označené orieškom, čo znamená, že je zo skupiny tých ťažších a ako oriešok ho treba rozlúsknuť. U Francúza som si všimla, že hoci je veľmi inteligentný, nepodarilo sa mu nájsť správne riešenie chytáku. Ale už bol inak s úlohami hotový, nuž som ho nechcela zbytočne s barlami vracať nazad kvôli niečomu, čo vlastne úlohou ani nebolo.

Podšívka ale práve začala s riešením, nuž som jej trolilinku napomohla. Bola som zvedavá, ako si so zadaním poradí. A ona to zvládla bravúrne. Zvolila rozumné riešenie, čím mi iba dosvedčila, že je v podstate dobrá, ale zároveň neskutočne lenivá. A práve kvôli lenivosti sa raz sama odsunie na nesprávnu koľaj. Tam, kde sa schytávajú zlé známky. Lebo jej sa zatiaľ páči provokovať okolie. A raz sa možno tými zlými známkami nechá presvedčiť, že ona na to i tak nemá. Ja zatiaľ tvrdím opak. Ale ak nezamaká i sama od seba...

Včera sa u nás na chvíľu stavila i naša doktorantka, lebo i ona ma chcela informovať, čo si vymyslela Južanova mama. Keďže sa zrazila vo dverách so šéfkou, začali sa rozprávať na tému psov. Má 2 krížencov a nechala ich vycvičiť na terapie s deťmi. Keď dokončí školu, chcela by sa terapiám venovať profesionálne. Nuž a v pondelok došiel na školu niekto od novín (alebo z TV?) a robili s nimi reportáž. Tie dva psi sú oficiálnymi "Lesehund" na našej škole. V podstate niečo podobné existuje na mnohých školách (aj u Michaela majú minimálne dvoch), ale u nás na škole sú tí správni rodičia, ktorí niečo podobné zorganizujú, lebo pracujú na správnych miestach. (Aj psi boli dôvodom, čo Južanovu mamu viedlo ku jej rozhodnutiu - vraj majú dobrý vplyv na jej syna. Nuž ale ten dobrý vplyv majú na veľmi veľa detí, ktoré by tiež radi v ich prítomnosti písali úlohy.)

Tak sa šéfka pýtala, ako sa mládenec a dievčina správali na oficiálnom termíne. Vraj boli ukážkovo kľudní a kooperatívni. A vrámci toho sme sa prepracovali i ku téme "školník a psi". Deti ma už minulý týždeň pobúrene informovali, aký je to grobián, ale ja si vždy rada vypočujem i názor niekoho nestranného. Nuž som im názorne vysvetlila, že bez sprievodnej gestikulácie a intonácie sa mi ťažko posudzuje, či svoje slová myslel ako srandu alebo ich vyslovil úplne seriózne vážne. Vzápätí som im jednu a tú istú vetu predviedla v troch rôznych variáciách (veselo, nahnevane, znudene). Keďže nám však doktorantka zopakovala bez nápovedy presne tú istú verziu, o ktorú sa podelili drobci, naozaj sa i ja prikláňam ku výpovedi jednej z kolegýň, že radšej si mal podať žiadosť o miesto domovníka v domove dôchodcov. Tam je kľud, tam ho nik nebude rušiť a rozčuľovať.

On totižto v ktorýsi deň vrazil bez zaklopania do triedy s nejakými cudzími ľuďmi, kde práve štvrtáci písali úlohy. Pes na príchod neznámych príšelcov zareagoval ako každý správny strážca stáda. Zaštekal. Nepatrí ku uštekaným plemenám, jemu stačí krátke hlásenie. Nato sa ku nemu školník obrátil a priamo pred deťmi, ktoré oboch psov zbožňujú, zareagoval dosť nevhodne, priam hlúpo: Ak neprestaneš, ty potvora škaredá, vyhodím ťa zo štvrtého poschodia na dvor!

A tak všetci svorne smútime za bývalým školníkom. Hoci vyzeral lepšie než niektorý šesťdesiatnik, v 70-tke mu predsa len už nepredĺžili pracovnú zmluvu, a tak musel odísť na konci novembra do dôchodku.

Po dlhšom zvažovaní som si spomenula na dva momenty z konca minulého roku, kde sa ktosi Južanovi vysmieval v škole, že je maličký a druhýkrát mu to pripomenula jeho favoritka, ale to nebolo myslené v zlom. Žeby ho to zasa začalo trápiť a preto sa zhoršil v správaní a známkach?

Ono malí chlapci na problém nedostatočnej telesnej výšky dosť trpia (vlastne i mnohi muži) a kompenzujú to nemiestnym správaním. Akoby tým pár centimetrov dúfali podrásť. Zviditeľniť sa. Pri mojej prvej skupine sme boli nútení veľa času tráviť vonku, lebo sme do 13:00 nemali miestnosť a práve na dvore častokrát dochádzalo ku konfliktom s nižšími ročníkmi susedného gymnázia, kde ich iniciátormi boli práve vzrastovo malí chlapci. Najprotivnejší, najzákernejší a ťahali pomyselnými nitkami z úzadia celý kolos (vyšších) spolupáchateľov...