Tisícpäťsto krúžkov, ale iba jedno dieťA

Stále a znovu sa budem opakovať, že nie je dôležité, aby každé dieťa chodilo na husle, tenis, divadelný či výtvarný krúžok a ký ďas ešte iba preto, lebo rodičia sa obávajú, že ho inak ochudobnia o niečo dôležité do budúcnosti.

Práve naopak. Nevedomky vychovávajú generáciu budúcich neurotikov už v detskom veku. Deti si nebudujú pevný základ pre tú-ktorú činnosť (česť nadaným výnimkám), ako si mnohí nesprávne myslia, skôr behajú s vyplazeným jazykom od jednej aktivity ku druhej. Každú chvíľu ich meniac za nové. Väčšinou potom nemajú ani chuť na niečo sa naozaj poriadne sústrediť. Všetko začnú, ale máločo dokončia. A verte, že nevravím z pohľadu matky jedného dieťaťa, ale ako niekto, kto dennodenne už 6 rokov prichádza do kontaktu s celou plejádou 6- až 10-ročných. Nie počas vyučovania, kde treba sedieť na zadku a ako-tak sústredene spolupracovať. Ku nám prichádzajú deti, naládované prebytočnou energiou. Deti, ktoré zrazu musia riešiť konflikty, čo si nestihli vydiskutovať v škole. Deti, ktorých rodičia sú preťažení vlastnými pracovnými povinnosťami, a tak by najradšej všetkú zodpovednosť prenechali na nás. Čo sa úloh či výchovy týka.

Chápem, že nie je ľahké zistiť, čo sa v nich naozaj skrýva alebo ku čomu si vekom a životnými skúsenosťami vytvoria bližší vzťah. Ale tlačiť ich do všetkých možných či nemožných aktivít považujem za prehnané. Kontraproduktívne.

Keď bol Michael v škôlke, prihlasovali tamojší rodičia svojich synov hromadne na futbal. Lebo FC Bayern. My sme boli jedni z mála, ktorí odolali predstavám o úspešnej kariére futbalistu. Čo sa mierenia na cieľ týka, žiaden problém. Ale dobehnúť súpera s loptou, to už bola iná vec. Kondičku na vytrvalosť pritom mal, len tá rýchlosť mu chýbala. Tú bolo treba inak podchytiť. Aj preto futbal neprešiel užším výberom.

Pri pozornom sledovaní a analyzovaní jeho pohybových aktivít som si povedala, to je predsa typický džudista! A nič lepšie, ako ho nahlásiť do miestneho oddielu, som nemohla spraviť.

To, že si vybral spev, je/bolo čisto jeho rozhodnutie. Niečo bližšie ku histórii zverejním, keď nám oznámia, že začal (konečne) mutovať a tým pádom na čas vypadáva z tímu. Kým mu nadobro nezmužnie hlas.

Že nikdy nebude mať vzťah k výtvarnej tvorbe či príbuzným, umeleckým smerom, som, našťastie, pochopila a akceptovala veľmi rýchlo. Aj preto som ho asi po dvoch mesiacoch odhlásila z výtvarnej výchovy. Tiež som kedysi mylne dúfala, že zdedil niečo po mne, no opak bol pravdou. (Čo sa písania týka, zatiaľ ma viera v jeho talent neopúšťa.)

Keď ale prišiel domov s tým, že chce chodiť so spolužiakmi na basketbal, rázne som zahlásila: iba cez moju mŕtvolu!!! Nenechám sa predsa uštvať jeho bohatým programom.

A prečo to píšem?

Nuž v piatok som sedela pri Šálkovi a usmerňovala ho pripísaní domácej úlohy. Popritom som si v jeho obale všimla prihlášku na športové hry. Na niečo podobné už ale chodí v piatok. Prekvapene som sa ho spýtala, či to naozaj. Nuž ale stálo to čierne na bielom, a tak som jeho zmätenej odpovedi neprikladala väčší význam. Predpokladám, že ho mama prihlásila, lebo si myslí, že jej malý duracellkový mládenec potrebuje vybiť energiu skôr, než ho z družiny čiastočne vylúčia ako jeho o dva roky staršieho brata. Bo nábeh na to má...

Jeho mama je inak strašne zlaté žieňa, len príliš jemné na päť chalanov. Ju som, namôjveru, ešte jedného hlasného slova nepočula vypustiť z jej úst. Lenže minimálne tí dvaja, čo sú u nás práve na škole, potrebujú viac než pevné hranice.

Šálka je na prvý pohľad navonok naozaj jedna malá bojová mašina. Aj v piatok prišiel dovnútra, ustavične mlátiac dievčatá. Jedna pecka sem, druhá tam. Rýchla otočka. Kopanec doprava, kopanec doľava. Prísne som ho vzala za ruku a doviedla ho ku jednej zo stoličiek.

- Sem si sadneš a zostaneš tu dovtedy, kým nebudeš mať pocit, že sa ti hlava schladila a necháš dievčatá na pokoji!!!

- Mhm - zakýval na znak súhlasu a podriadil sa príkazu. Až som nadobudla pocit, že je vlastne rád, ako som rozhodla. Lebo si môže sám oddýchnuť od šaškovania. Podarene tam istú dobu sedel, potom sa zodvihol a zahlásil niečo v zmysle, že je dostatočne schladený.

Šálka nie je prvé dieťa, pri ktorom pozorujem, že on nepotrebuje nadbytočnú energiu vybíjať pohybom. Práve naopak. On potrebuje chytiť za ruku a skľudniť príjemným rozhovorom. Preto využívam každú príležitosť rozprávať sa s ním osamote. Väčšinou je to v čase domácich úloh, keď je zvyšok hotový a zamestnaný inými aktivitami. Vtedy sa predo mnou prezentuje jedno veľmi rozumné a podarené chlapča. Túžiace po troške pozornosti iba a len pre seba. Bo dávno sú preč časy, keď na vnúčatá mali čas starí rodičia či iní rodinní príslušníci. Buď ich už nieto (ako v jeho prípade), alebo ešte stále pracujú či ďaleko bývajú.

S deťmi ako Šálka bude mať problém každý dospelý, ktorý si nenájde čas na rozhovory, aby odhalil to, čo je v ňom ukryté a čo treba trpezlivo vydolovať na povrch.

A tisícpäťsto zbytočných krúžkov podporí iba rozvíjanie tej druhej, neželanej stránky ich osobnosti...