Trampoty so stravovaním

Neviem ako u iných, ale u nás je v poslednom čase najväčšou pohromou stravovanie. Každý týždeň musím vymýšľať nové vyjednávacie taktiky a druhy vydierania, aby dostali dolu hrdlom aspoň dve lyžice. Snáď najhorším jedákom zo skupiny je Fritz.
Dnes sme prvýkrát dostali k obedu plnenú papriku. Plnenú ryžou so zeleninovou prísadou. Tušila som, že to bude ťažký boj. Moja pomocná sila to s rozdeľovaním porcií vzdala po prvých nárekoch, ale ja som nepopustila.
- Každý musí zjesť aspoň polovicu porcie! Z tej polovice ryžu alebo papriku! - vyhlásila som bojovo po ochutnávke a zistení, že z dnešného výtvoru kuchára nik neumrie.
Pri poslednom stole sedel Fritz s Annou a Johnym.
Johny má po otcovi vrodenú neznášanlivosť na ovocie a zeleninu. Takže som najprv musela vysvetlovať, prečo on nemusí jesť. Pochopili to, keď som im ako príklad uviedla ich obľúbený jablkový koláč, ktorý takisto nejedáva.
Fritz si potom nechal naložiť nútenú porciu ryže, ale zastrájal sa, že z nej i tak nič nezje. Ochutnal však dve zrnká, ktoré dostal príkazom.
Už si chcel ísť po jogurt ako dezert, keď som ho prísnym hlasom vrátila na miesto, že musí ešte čakať.
Tušiac, že i keď sa postavím na hlavu, on viac nezje. Aby sa vzbura nerozšírila ďalej, otočila som sa ku zvyšku skupiny a zahlásila:
- Ako prví si najlepšie porcie jogurtu pôjdu vybrať tí, ktorí zjedia celú ryžu! Zvyšok musí čakať, čo sa im ujde.
V nasledujúcom momente skočil Fritz predo mňa, mával prázdnym tanierom a ja som videla, ako sa mu ryža tlačí z uší, z nosa, ale on napriek tomu radostným hlasom volá:
- Zjedol som, zjedol som! Tak si idem po jogurt.

A úplne nakoniec zahlásil: - Vieš čo, tá ryža predsa len nebola až tak zlá...
(na ich obranu musím povedať, že komunikácia s cateringovou firmou dosť pokulháva ... tie deti sú v tom často nevinne)

------------------------------------------

25.jan.2017

Drobunká Pia dnes poobede bodovala hneď dvakrát po sebe.
Deti si práve robili úlohy, a tak som sa rozhodla dokončiť dôležitú administratívu. Sadla som si do prvej lavice a vždy, keď ma niekto potreboval, odbehla ku nemu, vysvetlila a znovu aktualizovala pracovné záznamy. Viac ako polovica skupiny dokončila úlohy a pobrala sa do útulného, čitateľského kútika. Tam sa začala hrať hru, ktorá momentálne letí v ich ročníku - niečo na spôsob vadí/nevadí. Pia a Karin sedeli priamo za mnou a dorábali matematiku.
Zrazu niekto zozadu zakričal: - Pia, Filip ti musí dať pusu!
Karin rozhorčene: - Ja by som mu to nedovolila.
Pia ležérne: - Ale mne to neprekáža...
Ubehlo asi tridsať sekúnd, nič sa nedialo a ona ako Xantipa: Tak Filip, čo bude s tým bozkom???
Bozk sa nekonal a dievčatá pokračovali v riešení pravdepodobností, keď ku nám opäť zozadu doľahol hlas Johnyho.
Pia prekvapene: - Johny zvýskol "trafil si ma na najposvätnejšie miesto!" Nerozumiem, čo tým chcel povedať? -
Oproti nej sedel Clemo a s kľudom Angličana zahlásil: - Penis, predsa.
A tú červeň z hlasu Pii, čo zrazu stratil na intenzite, sa dalo priam fantasticky rozpoznať: - Ahaa, už rozumiem...