Túžobne čakám na prázdniny

Pravidelne pred prázdninami - špeciálne pred vianočnými a letnými - sú deti ako z divých vajec. Naše heslo, ktorým sa s kolegyňami navzájom povzbudzujeme (vyhlasujúc zároveň boj šedinám), znie "ak sa navzájom nezahlušia, zvládli sme to!".

Včera sme sa na chodbe zrazili s jednou z nich. Pozrela na mňa, nabrala do úst dostatok vzduchu, aby vydula líca ako škrečok a vzápätí ho vytlačila s hlbokým povzdychom von.

- Dúfam, že Antje spracuje dnešný šok!

Pozrela som prekvapene na ňu.

- Nezachytila si tú drámu krátko po tretej?

Ale áno, práve som vyšla na chvíľu z triedy a na chodbe som zbadala ťažko vzlykajúceho prváka, ktorý čosi vysvetľoval mame. Je Talianka, a tak rozprávali na pol v nemčine, na pol v taliančine. Nadobudla som pocit, že sa jednalo o nejaký spor s deťmi. Zakrátko pri nich už stáli i obe družinárky, tak som im viac nevenovala pozornosť. Antje je študetkou a privyrába si zaskakovaním, ak niektorá zo stálych kolegýň ochorie. Je u nás druhý alebo tretí rok a v tejto skupine zastupovala prvýkrát v tomto školskom roku.

- Ja mám pocit, že on sa do nej zaľúbil. Neustále sa motal okolo nej, robil jej tieň, pri úlohách vyžadoval, aby sedela iba pri ňom. A keď raz odmietla, že sa musí starať i o ostatných, urazil sa. Potom ho vyzdvihla mama a on spustil divadlo. Drámu plnú sĺz. Mame nahovoril, že sa mu Antje stále vysmievala, že ho nazvala hlupákom, odmietla mu pomoc pri úlohách. Ja sama som bola v šoku, keď som počula, aké nezmysly z neho vyliezajú. Pravdepodobne všetko iba z čírej žiarlivosti! Úplne pozmenil význam viet, ktoré mu predtým Antje povedala. Ona je veselá kopa, smeje sa stále, ale určite nie, aby sa  niekomu vysmievala!!!

- Niet sa čomu diviť, týždeň pred Vianocami úplne bežný stav...

Potom som jej opísala situáciu u mňa v skupine. Tento týždeň eskaloval dlho trvajúci spor. Ťahá sa od začiatku školského roku. Najprv v tom bola žiarlivosť, boj o priazeň spolužiačky, neskôr ju vystriedala žiarlivosť - kto je s kým kamarát - čo prerástlo až na národnostný spor. Francúzi proti Nemcom.

Jeden zo zúčastnených začal šíriť fámy, že opustí družinu. S oboma som sa rozprávala oddelene. Počas rozhovoru s druhým došla i reč na zmenu školy, tak mu vysvetľujem, že čisto teoreticky, ak by zmenil školu, všade na svete sa nájdu osoby, s ktorými si bude rozumieť viac, menej alebo vôbec nie a že to teda nie je riešenie. Keďže sa počas rozhovoru nedokázal sústrediť na jednotlivé vety miestami kvôli vlastnej (až) zúrivosti, výsledok sa dostavil vzápätí.

Krátko nato totižto hlásil ostatným, ako Katarína tvrdila, že musí zmeniť školu. Keď som mu nanovo trpezlivo zopakovala svoje slová, tak zaspätkoval:

- Ale ja nerozumiem, čo znamená ´čisto teoreticky´...

Na tomto mieste opäť apelujem na zdravý úsudok rodičov s prihliadnutím na nasledujúci výstižný oznam ktorejsi škôlky:

Milí rodičia, prosíme vás, aby ste neverili všetkému, čo vaše deti doma hovoria o škôlke. Na oplátku vám sľubujeme, že ani my v škôlke nebudeme veriť všetkému, čo hovoria o vás.

A vy, prázdniny, kdeže ste?!?!?!

***

Asi pred 10 dňami dostali deti domácu úlohu z matematiky, s ktorou nik nedokázal pohnúť. Všetci sa svorne zhodli, že niečo podobné na vyučovaní nepreberali. Preto som rozhodla, že zadanie vynechajú a ja na druhý deň požiadam učiteľku, aby im ho spolu s riešením ešte raz poriadne vysvetlila. Ak sa jedná o jednotlivcov, poradím i ja, ak ale vidím/vycítim, že celá skupina je mimo, prenechávam výklad triednej, keďže je to jej povinnosť. Deti spokojne pokračovali ďalej, ale nie Karin. Patrí medzi ctižiadostivých lenivých. To znamená, že robí poctivo všetko, čo musí, ale nič naviac. Ak sa jej chce, tak sa zatne a snaží sa dôjsť úspešne do cieľa hneď v družine. Ale je tak zanovito tvrdohlavá, že si - v konečnom dôsledku - v istých situáciách sama sebe stojí v ceste. Hoci musím pripustiť, v porovnaní s prvou triedou sa o dosť zlepšila. Lebo na viacerých príkladoch pochopila, ako mám v mnohom predsa len pravdu, aj keď si to nie je vždy ochotná verejne pripustiť. Ale aspoň už z princípu neodvrkuje na všetko vzdorovito "Nie!" a snaží sa väčšinou riadiť mojimi dobre mienenými návodmi na zdolanie prekážok a problémov.

V ten deň prišla po ňu mama o čosi skôr. Karin sa odmietla zbaliť. Namiesto toho zahlásila, že chce úlohu dokončiť u mňa. Nuž sa s mamou dohodli, že ona zbehne zatiaľ do obchodu nakúpiť a za pol hodinu sa stretnú na dvore. Karin ale zrazu neskutočne tlačil čas, kvôli tomu sa nedokázala na nič poriadne sústrediť, čo ju automaticky vyhecovalo do takej zúrivosti, že sa priam zajakávala, ako lapala po dychu v prúde krokodílych sĺz, udierajúc päsťou na lavicu a dookola opakujúc, že riešeniu stále nerozumie. Oči mala po chvíľke červené ako angorák.

Naveľa-preveľa som ju utíšila. Trochu sa i pousmiala, keď som jej vysvetlila, čo si asi tak môže myslieť mama, keď si pred pár minútami videla dcéru v úplnej pohode a zrazu príde dolu s rozmočenou tvárou, akoby jej niekto nehorázne ublížil.

Keď som na druhý deň mame vysvetľovala, čo sa stalo, iba sa pousmiala, nič si ževraj nevšimla a nadôvažok zahlásila: "Ja viem, po kom to má." Priznala, že sama skoncovala s podobnými výbuchmi pred pár rokmi, keď sa jej kolega po istom incidente spýtal, či je normálna...

Na záver musím iba dodať: som rada, keď sa niektoré ´matko-katkovské´ príhody takto rýchlo a bezproblémovo vysvetlia.

(Inak tu musím spomenúť, že v daný deň bol Viktor chorý a predpokladám, že mu doma so zadaním pomohol otec. Keď som ho na najbližšom doučovaní preskúšala z podobných príkladov, to chlapča ich riešilo bravúrne ako na bežiacom páse.)

***

Niekedy keď pozorujem deti, ako jednajú so svojimi rodičmi, tak si spokojne vravím: som rada, že i keď sa stále budú pokúšať posúvať hranice o kus ďalej, predsa len sa u mňa naučili rozpoznať, kde majú svoj pevný koniec... :) 

Ako napríklad P.T. Opäť sa mu nechcelo robiť úlohy a dosť vymýšľal. Rušil tým celú skupinu, nuž som bola nútená zvýšiť hlas. Pozrel na mňa, zaklipkal viečkami a ako baránok zahlásil: Dobre, Katarína, už som zasa normálny.

A od toho momentu vzorne pracoval na DÚ.