U3

U kolegyni v skupine je jedna dievčina z Afriky. Je to trieda, poskladaná z vysťahovalcov a utečencov z celého sveta a koncipovaná tak, že deti v nej zostávajú, pokiaľ sa nenaučia rozumieť a hovoriť, a potom, keď už sú rečovo na tom relatívne dobre, sa rozdeľujú do tried s nemecky hovoriacimi deťmi, nie však rovesníkmi. No a keď som minulý rok jeden deň zastupovala za kolegyňu, zaujala ma práve táto dievčinka. Jej meno neviem dodnes vysloviť. Zaujala ma i preto, že podľa jej výšky som ju odhadovala aspoň na 12-13. My máme deti regulérne do 10 rokov.
Bola som upozornená, že nerozpráva a viacmenej je vždy kdesi v ústraní. Keď robili spolužiaci úlohy (každý rozpráva inou rečou a nik poriadne nerozumie), pristúpila som ku nej a začala sa pýtať, či nepotrebuje pomoc. Akosi automaticky som prešla do angličtiny a ona zareagovala. Niečim som si získala jej dôveru, pretože neskôr sa mi na oplátku snažila pomáhať ona. A vždy sa tak milo a nežne usmiala.
Nuž a včera som sa dozvedela, prečo ju napriek jej pokročilému veku máme ešte stále u nás ... na úteku sa jej pred očami utopil otec. Bol jej ponechaný čas na spracovanie traumy. Keď som ju včera pozorovala pri hrách na dvore, zdalo sa mi, že sa pomaly začína z nej dostávať. Kiežby to bola jej posledná trauma.