Upratovanie po x-tÉ

Tak som sa dnes pustila do déjà-vu upratovania. S tým rozdielom, že tentokrát sú naše veci premiešané s učiteľskými pomôckami a ja makám dvojnásobne. Aj za nich. To je nevýhoda systému, keď pomôcky patria všetkým a nik sa necíti zodpovedný za ich údržbu. Lebo šak sa to SAMO ... Ale tento raz upratujem naozaj poslednýkrát. Ak sa udeje znovu čosi nepredvídané, dávam výpoveď!

Ale keďže som dnes opäť vošla do svinčíka po učiteľke náboženstva, zaumienila som si, že o týždeň už budeme v našej miestnosti. Teda najprv som sa pred kolegyňou zastrájala, že o týždeň vojdem do triedy ešte počas vyučovania (bo dnes zmizli tretiaci skôr, než som stihla zakročiť) a všetkým prečistím nanovo žalúdky.

Riaditeľka je už štvrtý týždeň vypísaná, tak ani sťažovať som sa nemohla.

Tým, že som upratovala, trávila dnes väčšinu času s deťmi moja pomocná sila. Počas úloh som si ku sebe vzala Severana, Tretieho muškatiera a Afričana. Aby som ju aspoň trochu odbremenila.

Inak, Južan šiel dnes domov hneď po škole. Mama mi to oznámila sms-kou a ja som i tak po šiestej hodine zišla o poschodie nižšie, aby som prediskutovala včerajšok s učiteľkou. Už ako som schádzala po schodoch, videla som, že ona práve diskutuje s nejakou mamou, Južan stojí vedľa nich a nervózne podupujúc vyčkáva, kedy príde rad na neho. Netuším, čo chcel od učiteľky, ale podľa podupkávania som to klasifikovala ako čosi veľmi dôležité.

- Aaah, dobre, že si ešte tu - oslovila som ho - práve som si tiež chcela pohovoriť s tvojou učiteľkou. Keď si doposiaľ neodišiel, môžeme sa plánovane porozprávať v trojici.

V rovnakom okamihu viditeľne znervóznel.

- Katarína, ja, bohužiaľ, nemôžem zostať. Dole na mňa čaká sestra a musím okamžite za ňou.

- No ale ... - zaprotestovala som.

- Nie, nie, ja už naozaj musím ísť - a zmizol ako gáfor. Aj na podupkávanie pred učiteľkou razom zabudol. Stratilo na dôležitosti, keď sa zjavila hrozba menom Katarína...

A tak som sa i ja pobrala nazad do triedy, keďže aj rozhovor učiteľky s mamou sa zdal byť bez konca.

xxx

Kolegyňa odnaproti sa ma pýta:

- Ak sa nemýlim, u teba v skupine je B, či?

- Áno u mňa. Prečo sa pýtaš.

- Nuž lebo včera som poobedie strááávila v mestskej knižnici - zatiahla veľavýznamne kolegyňa a jej pohľad skrýval v sebe čosi pozornosť vzbudzujúce - a zhodou okolností v nej narazila na jeho mamu. Tak nahlas sa tam rozčuľovala pred mamou jedného môjho dieťaťa, že som ani uši nemusela naťahovať, aby som si vypočula ich rozhovor. Sťažovala sa na synovu triednu učiteľku. Na plné ústa. Aká je neschopná, lebo si s ním nevie poradiť. Vraj by mala mať za tie roky už dosť skúseností, aby zvládla jedno dieťa, ktoré je "iba trochu" inakšie než zvyšok. Chápeš to??? Trochu?!? A vinu zvaľovala len na učiteľku. Veď sama dobre vie, aký je, či?

- Najväčší problém podobných rodičov je prijať svoje iné dieťa také, aké je. Kým sa s tým nezmieria, sú "hluchí a slepí" voči všetkému naokolo. Neuvedomujú si, že najviac tým škodia vlastnému dieťaťu. Lebo kým v prvej/druhej triede to ešte samotné deti, teda spolužiaci prehliadnu, neskôr si stále viac začínajú uvedomovať rozdiely a odsúvajú tie "iné" deti do pozície outsiderov. Teda deti s poruchami správania. Skôr akceptujú telesné postihnutie, ale poruchy správania zatiaľ nevedia nikam zaradiť. Z toho potom vznikajú zbytočné konflikty. Ale od mamy nie je férové, že takto hovorí o učiteľke. Naopak môže byť osudu vďačná, že jej syn zatiaľ narazil na tak trpezlivé učiteľky, ktoré to v žiadnom prípade nemajú ľahké v triedach s plným počtom žiakov, kde je z roka na rok viac detí s rôznymi poruchami správania a učenia. A hoci existuje potvrdenie z kompetentných miest, oficiálne je náš konkrétny prípad vedený ako "normálny" žiak. Lebo dnes rozhodujú rodičia s nulovými pedagogickými skúsenosťami, ktorá škola je pre ich dieťa najvhodnejšia. A učiteľky sa môžu aj zblázniť...