Motto na úvodnej stránke neplatí na každú situáciu

Včera sme mali tímovú poradu a samozrejme, že sa na nej preberala i situácia v mojej skupine. Kým na začiatku sa kolegyne s vyjadreniami ku nej držali v úzadí, lebo stále dúfali, že sa posledný štvrtok nejako vysvetlí, teraz už ani im nič nebránilo povedať svoj názor tak od srdca a bez zábran, nielen s ohľadom na mňa, ale predovšetkým deti a jednohlasne sa zhodli na slovnom spojení: radšej hrozný koniec ako hrôzu bez konca...

Potom im šéfka oznámila, na akom plátaní diery sme sa dohodli do konca školského roku, lebo viacmenej nik nepredpokladá, že sa kolegyňa po tom všetkom ešte objaví. Ak si človek ku tomu pridá jej privátnu situáciu, za ktorú naozaj nemôže, ale bude prezentná večne, musí zdravým rozumom usúdiť, že nepredĺženie zmluvy je to najlepšie pre obe strany. Vlastne mi i prajú, aby sa už nevrátila, lebo s jej zmluvou je to uzavretá vec a ktohovie, ako bude potom reagovať a (ne-)spolupracovať. Ďalšie dva stresové mesiace v napätej atmosfére by ma už asi položili...

Máj vykryjú dva záskoky, od júna ihneď po maturite nastúpi šéfkina druhá dcéra a popritom začíname hľadať niekoho nového. Tak sme sa všetky prítomné spoločne zasmiali nad rodinným klanom a náš guru sa ku mne nahne a na plné ústa zahlási:

- Ale predtým nezabudni šéfku varovať, aby neverila všetkému, čo jej dcéra bude doma o družine rozprávať. Na oplátku jej sľúb, že ani dcére nebudeš veriť všetko, čo rozpráva o nich v robote...

- Hmmm, tak po predošlých skúsenostiach a s vedomím, čo sa u nás dennodenne odohráva, ti musím tentokrát odporovať. Ja som iba rada, keď doma mame povie, ako to naozaj beží v družine... nech i mama vie - odvetila som so smiechom.

- Vidíš! Toto mi vôbec neprišlo na um - zamyslela sa, aby mi v zlomku sekundy dala za pravdu.

Odkedy u mňa robila jej prvá dcéra - a to v kuse takmer štyri mesiace - a doma šokovane mame referovala o (ne-)správaní sa mnohých jednotlivcov (školopovinných a ich zástupcov), myslím, že sa (správnym smerom) zmenil i pohľad šéfky na náš každodenný boj s malými divochmi na viacerých frontoch. Myslím, že ku tomu sčasti prispel i náš skvelý kolega, ktorý doobeda stážuje ako budúci učiteľ na vyučovaní vo viacerých triedach a poobede preberá jednu skupinu u nás v družine. I on viackrát potvrdil ten neuveriteľný rozdiel v premene "relatívne" kľudných detí na vyučovaní doobeda v explozívne klbká poobede.

V šéfke sme našli oporu vždy, ale predtým jej dlhšie trvalo, než sa - v prípade potreby - odhodlala na pohovor s rodičmi (áno, toto je presne tá nevýhoda, keď býva vedľa školy a rodičia sú i "susedmi").

xxx

Kolegyňa zvrchu sa naďalej trápi so svojimi divochmi. Tentokrát som zachytila nové výtržnosti tých dvoch, čo sa kedysi vysmievali mojej Neistej kvôli jej výslovnosti. Obaja sú bratmi mojich bývalých žiakov, a tak dôverne poznám i rodinné situácie.

A nezostáva nám nič iné, iba krútiť hlavami nad niektorými osobami.

Konkrétne jedna z týchto dvoch mám sama o sebe verejne vyhlasuje, aká je blbá, že si toho vždy naváľa na plecia viac, než unesie. Áno, má pravdu - potvrdila som jej svojho času ja, vraví jej to teraz i kolegyňa. Obe ju máme radi, lebo je komunikatívna, veselá, vždy nápomocná. Ale za akú cenu?

Naoko sa tvári, že všetko s odretými ušami nakoniec predsa len zvládne. No my vidíme čosi iné (a rukami bezmocne zalamuje i jej vlastná mama).

Má vyše 40-tky, 4 relatívne malé deti, chodí do práce, vozí deti na krúžky ... a pri každej školskej a škôlkarskej akcii chce vypomáhať. Pritom sama vraví, že nevládze. Ja som jej kedysi bez pardónu (po pôrode posledného) zakázala hlásiť sa na výpomoc ku mne. Vždy som jej dohovárala, nech si radšej miesto toho oddýchne. Aj keď je tento svet uponáhľaný, nemusíme si ho predsa sami zrýchlovať ešte viac! Načo??? Aby v 50-tke naveky skolabovala? Nech radšej myslí na vlastné potomstvo, ešte ju dlho bude potrebovať. Bohužiaľ, i ja vidím okolo seba pribúdať stále viac maloletých sirôt! Snáď i preto, že vek prvorodičiek sa posúva takmer bez zábran smerom hore. Je klamlivé či nezodpovedné si nahovárať, že vo vyššom veku budú ženy ľavou zadnou rovnako dobre zvládať to, čo medzi dvadsiatkou - tridsiatkou. Žiaden plastický chirurg a žiadna kozmetická značka nezastavia premeny v tele. Naoko vylepšia iba fasádu.

Jej uštvaný život sa potom prenáša i na jej deti. Pretože presne taký istý nabitý program naplánovala i im. Hlavne teda prvorodenému, ktorý bol u mňa. Odrazilo sa to na jeho problematickom správaní. Ten chlapec nemal jediný voľný deň. Hokej, futbal, basketbal ... a už si ani nespomeniem, čo všetko. Lietal ako prachovka z jednej aktivity na druhú,. Nikdy si nestíhal dorobiť domáce úlohy. Možno i preto ich mnohé deti nepovažujú za dôležité, keď ich z nich rodičia pravidelne vytrhnú. Lebo žijú pod tlakom okolia a spoločnosti, nič nepremeškať a sprostredkovať svojim ratolestiam jazyky, umenie, šport hneď v útlom veku. Najlepšie už v maternici. 100 in 1! Ako správny štartovací základ do budúcnosti. Neuvedomujú si, že tým vlastne uberajú deti o šancu naučiť sa na niečo v kľude sústrediť.

(A potom sa divíme, prečo nie je možné získať mladých ľudí na Ausbildung ... nuž lebo nevydržia dlho na jednom mieste!!! Teda popri skutočnosti, že každý jeden a poltý chce byť v prvom rade hviezdou na internete a zarábať ťažké milióny.)

I z toho dôvodu bol jej syn nesústredený, papuľnatý, neustále vyvolával konflikty medzi spolužiakmi. Po rozhovore so mnou mu naveľa ubrala trošičku z aktivít, ale on už sa iba ťažko spamätával z toho naučeného kolobehu okolo. Stres, stres, stres znelo (nevedomky) ich rodinné krédo. Ten z množstva aktivít v konkrétnej famílii pociťuje i kolegyňa, ktorá dostala druhorodeného. Kolegyňa, u ktorej zakotvila dcéra, sa neustále sťažuje na neskoré príchody a rozlietanosť mamy.

Si ešte presne pamätám, ako po poslednej materskej prišla ku mne a vraví:

- Katarína, povedz mi, prečo to robím? Dnes prvý deň v práci. Uštvaná som ako pes a už som si na konto stihla zapísať dve hodiny do mínusu...

Iba som pokrčila ramenami a krútením hlavy jej dala najavo, že tiež tomu nerozumiem, prečo vlastne. Lebo zjavne nemá silu ani vôľu to zmeniť. V podobných prípadoch je potom nadarmo plytvať radami.

Nuž a predvčerom sa kolegyňa zvrchu pozastavovala, ako sa v družine správa druhorodený. Po nejakej výmene názorov - lebo zasa raz vystrájal - jej drzo odvrkol: Bozaj ma v riť!

Tak si potrebuje zasa raz pohovoriť s mamou. Len nevie, kedy ju zastihne, lebo posledné dva týždne bola zasa neuveriteľne rozlietaná a nezastihnuteľná...

- Ani sa potom nedivím, že je práve taký, aký je - ukončila zjavne deprimovaná kolegyňa.

xxx

Keď B bezmocne a zároveň podráždene zahlási: Nemôžem ísť domov - je pravdepodobne mama na služobke. V takom období sa s ním potom i zle pracuje. Pravidelne a cielene robí zle deťom a naozaj jediné, čo na neho platí a čo nerada používam, je vyhrážka - zavolám otcovi, nech si pre teba príde. Ak ňou však predídem nejakej inej, nepríjemnej katastrofe, tak mi je stokrát milšia.

B sa celkom rád hráva s Amazonkou, ale i s ňou sa v utorok takmer do krvi pohádal pri partii šachu. Dobehla som ku nim, zabrániť eskalácii. V podstate mal pravdu tentokrát B, ale keď on už sa rozčúli nad istú hranicu, tak je koniec. Vypočula som si dôvod sporu a podarilo sa mi ich skľudniť. Sľúbila som im, že si doma overím, aké pravidlo platí na pešiaka, keď dorazí na druhú stranu hracieho poľa. O chvíľu nato som si pred dvere zavolala Amazonku.

- Pozri, ty vieš, že B je trochu iný a potrebuje našu pomoc. Ja ti ďakujem, že sa s ním hráš, ale pokús sa nabudúce zabrániť podobnej hádke. Ak sa na niečom neviete dohodnúť, príď za mnou. Ale každé stupňovanie môže nepekne skončiť. A naozaj si myslím, že pravdu mal teraz on.

- Ja viem - zavzdychala s pochopením a ďalej sa s ním šla hrať.

Nuž a včera začal pracovný deň hádkami medzi prvými mládencami. Afričan s Francúzom sa spolčili proti B. Aj Afričan sa mi zdá momentálne nejaký iný. Háda sa za každú maličkosť. Neprezradil mi, že cez prázdniny boli s mamou a bratom v Ríme a ja rozmýšľam, či sa tam náhodou nestretli s niekym z rodiny. Či jeho správanie nejako nesúvisí s (narýchlo zorganizovaným?) výletom.