V každom prvom ročníku sa nájde aspoň jeden miniprvák

Pri našom ostrieľanom tretiakovi som už takmer zabudla, aké je to byť neskúseným prváčikom. Navyše takým vzrastovo nižším, ktorého si ľahko pomýlite so škôlkarom.
Ten deň bol akýsi celý piatkotrinástkový. Ale v skutočnosti sa nejednalo ani o piatok, ani o dátum trinásteho.
Iba niečo viselo vo vzduchu a prejavovalo sa to tým, že si jedno nešťastie podávalo ruku s druhým. Intenzita od ľahkého zranenia až po nemocničné ošetrenie. 
Práve som mala dozor na dvore, keď mi napadlo prekontrolovať, či som dobre zamkla bicykel. Pozvoľným krokom som sa vybrala ku plotu, keď som periférne zaregistrovala letiacu loptu a začula nielen riadnu pecku ale i skupinu híkajúcich detí, ktoré sa ako na povel rozbehli na jedno miesto. Keď sa rozostúpili, zbadala som malé chlapča na pokraji plaču, ako si rukou pridŕža hlavu, lepšie povedané oblasť pravého oka. A pri ňom stál môj druhák, ktorý sa tisíckrát dookola ospravedlňoval. Nuž tiež nemal ten deň ľahký. Najprv nedopatrením zničil jednu hru v triede, potom si takmer sám vykĺbil pri futbale rameno a nakoniec sa mu podarilo loptové k.o.
Na otras mozgu to našťastie nevyzeralo, hlava tiež sedela na krku, iba tvár bola dosť špinavá od blata. 
Chytila som drobca kolo pásu, rukami narýchlo stierala tú čierňavu a pokúsila sa zistiť, kam vlastne patrí. Pretože podľa tej výšky som ho najskôr odhadla na zatúlaného škôlkára a očami usilovne hľadala jeho mamu či staršieho súrodenca.
Ale deti naokolo mi prezradili, že tie vystrašené očká naozaj patria ich spolužiakovi prváčikovi. Šli sme si teda spolu sadnúť na kľudné miesto a rozprávali sa, kým sa ako-tak neukľudnil.
Jeho nevinná tvárička a spôsob vyjadrovania prudko pôsobili na všetky moje materinské city a nejako sa mi tým pádom nedarilo zrealizovať, že už takéto malé stvorenia posielame do školy!

10.11.

Kolegyňa robila úlohu s dvoma poslednými dievčatami a jednej z nich sa od istého momentu nezatvorili ústa.
- Mám doma veľkého čierneho psa.
- Naozaj? Aj ja mám psa - vraví kolegyňa - ale toho vášho som ešte nevidela...
- No otec ho má na zámku.
Pri vyslovení poslednej vety spozornela spolužiačka.
- Čoo??? Aký zámok.
- Ale žiaden zámok, to len taký veľký dom - zachraňovala situáciu narýchlo kolegyňa.
- Ehm, áno. Iba veľký dom - opravila sa po nej dievčinka.