V skratke (dlhšej než romáN)

Po tom, ako som sa rozhodla, že už ďalší týždeň nemienim robiť upratovačku a zároveň policajta neschopnej učiteľke, som si ešte v piatok skalopevne zaumienila, že najneskôr od utorka sa sťahujeme nazad ku sebe. Ale nasledujúce udalosti zasa raz nabrali svoj vlastný spád.

Myslím, že vrámci všeobecného zmätku som ich zatiaľ ani nestihla spísať, a tak ich zhrniem tu.

V stredu som sa rozhodla, že operiem závesy, novo zakúpené uteráky a (priam nechutne) zasvinený poťah na sedačku. Veci som zniesla do suterénu, vložila do (relatívne novej) pračky a kým som zvesila vysušené prádlo, zbadala som, ako sa do bubna vliala hnedá masa. Zvyšok po odstavení vody z prvého týždňa po prázdninách, na čo som v podstate už i zabudla. Vtedy mi napadlo jediné: snáď to pračka zvládne a ja budem prať asi ešte druhýkrát. No keď som sa po dvoch hodinách vrátila, chudera iba žalostne pípala a ja som neskôr spolu s privolanou školníčkou zistila, že vo vodovodných rúrach nie je dostatočný tlak a aj zvyšné kohútiky v miestnosti iba nahlas syčia. Preto aj jej chýbal prísun základnej zložky čistiaceho procesu.

Zronene som hľadela na svoje krásne modré veci, ktoré mali ladiť do miestnosti "morských bytostí" a nezostávalo nič iné, ako čakať na školníka do ďalšieho dňa. Presne toto je jeden z desiatky dôvodov, prečo ochorela riaditeľka (a bude vypísaná do neviemkedy). Bývalý školnícky (a zároveň manželský) pár odišiel do dôchodku, ďalšieho školníka vyhodili a ten terajší je možno i schopný, ale je len náhradníkom, tzv. mobilná sila, a na škole ho zastihneme medzi 7.30 a 11.00. Čiže my z družiny vôbec nie. No hotová katastrofa. A to sme v podstate prominentná škola v centre Mníchova. Nechcem potom vedieť, ako to vyzerá v problémových štvrtiach. O pär rokov hrozí, že na školách už nebudú ani učitelia... dovtedy si pripravím plán B. A rodičom poradím, nech si zoženú učebnice na domácu výuku a zároveň trénujú nervy a trpezlivosť.

Vo štvrtok som sa mi medzi rečou učiteľka odvedľa zdôverila, že jej v noci bolo zle a len tak dodala:

- No ale dnes je chorá aj školníčka. Pokiaľ som správne informovaná má brušnú chrípku.

Hneď som si dala dokopy súvislosti a rozbehla sa na sekretariát, kde práve končiaca sekretárka zaúčala tú novú. Potvrdila mi predošlú informáciu a dodala:

- A keďže zaspal i školník, ani my dve sme sa nedostali načas do budovy... iba počuli, ako neúnavne nad nami drnčia telefóny.

Tak som jej nanovo vysvetlila celú situáciu a požiadala ju, nech školníkovi odkáže, čo sa stalo, nech sa niekto postará o chuderu pračku. A ja som sa pobrala zachraňovať mokré a možno i nahnedo sfarbené veci. Lebo naozaj nemám nič iné na práci!!!

Paradoxným zostáva zhrnutie, že hoci sme žiadnu vodu nemali, predsa ide všetko dolu vodou!

Plán C znel nasledovne: zavolala som svojej fantastickej šéfke, či by mi nemohla pomôcť ona. Býva iba na pár metrov od školy. Dorazila zachvíľu a vo velikánskej kabele pobrala domov celú dávku. V piatok konečne zažiarilo všetko čistotou u nej na šnúre.

Iba pračka stonala naďalej (v tom množstve udalostí som aj zabudla, prečo sa o nej školník stále nič nedozvedel). V pondelok som teda znovu naklusala ku vyzdravenej školníčke a požiadala ju o nápravu. Dúfam, že ku nej i dôjde, lebo prať musíme pravidelne.

V piatok prišla kolegyňa o vyučovaciu hodinu skôr, aby sme spoločne povykladali učiteľské pomôcky na skriňu (hrali sme sa na SAMA, keďže zodpovední ich ignorujú a ja čakať nemienim). Zhodou okolností potom ona ako prvá vstúpila do našej náhradnej miestnosti a tak po prvýkrát zbadala, čo po sebe zanecháva učiteľka náboženstva. Vrátila sa nazad ku mne ako peniaci býk - niečo podobné ju dokáže neskutočne rozčúliť - a ja som ju chlácholivo presviedčala, že sťažnosti nepomôžu, keďže nie je u koho sa sťažovať, a priama ofenzíva sa končí poznámkou "asi by som mala byť na tie deti prísnejšia".

A tak vzdávam každotýždenný a bezvýsledný boj a prchám cestou menšieho odporu radšej nazad ku nám.

Lenže už o polhodinu neskôr obdržala kolegyňa telefonát, že si musí vyzdvihnúť syna. (Obávam sa, že podobné sa bude opakovať viac než častejšie.) A už v nedeľu mi sms-kou oznamovala, že okrem piatňajšieho incidentu syn aj ochorel, preto bude určite chýbať v pondelok a utorok. Nuž a v pondelok ochorela i ona. Vypísaná minimálne na týždeň.

Niekedy mám pocit, že naozaj mi niekto veľmi veľmi nepraje, aby som sa do tej miestnosti ešte niekedy vrátila. Lenže ja som sa zaťala. A nie v utorok, ale už v pondelok som nahnala deti tam, kam patríme, a kde nemusím upratovať bordel po iných. Síce je to zatiaľ provizórium, ale krok za krokom sa určite nakoniec dostanem do bodu, keď hrdo zahlásim: presne takto som si to predstavovala!

xxx

V ktoromsi z momentov dorazili do triedy Podšívka s Francúzom. Okamžite som vybadala zlovestné iskry na spojnici ich pohľadov.

- Čo sa zasa robí? - prísne som sa spýtala.

Kým Francúz jasne a bez zádrheľov opísal situáciu, Podšívka sa niekoľkokrát zakoktala a menila svoje výpovede. Podľa všetkého on náhodne do nej vrazil pred šatňou a ona mu na oplátku do krvi rozškriabala ruku. Keď medzi nimi opäť vzbĺkla hádka, kto je a kto nie je na vine, kto si vymýšľa a kto hovorí pravdu, musela som zakročiť.

- Drahí moji, keďže sa neviete dohodnúť a ja ani jednému z vás nechcem ukrivdiť, rozriešim spor nasledovne. Vyberiete si ceruzky, ja vám dám papiere a každý z vás 20x napíše: Ku spolužiakom sa správam priateľsky.

Obaja urazene ohrnuli pery, ale inak nijako neprotestovali. Veď nezaprú, že podobných priestupkov už nazbierali na svoje kontá neúrekom, hoci do krajností zachádza iba Podšívka. Ako prvý splnil úlohu Francúz. Keď som o čosi neskôr hľadela na Podšivkin papier, nechcela som veriť vlastným očiam.

- Teraz mi, prosím ťa, prezraď, prečo trest u mňa napíšeš takýmto krasopisom a úlohy od učiteľky odflákneš škrabopisom horším než kocúr?

- Lebo - mykla afektovane plecom a potom opäť spustila vlnu sťažností na "neférovú" učiteľku, ktorá je ku všetkým straaašne zlá. Tichá voda sa pod vplyvom (skúsenej manipulátorky) okamžite a bez rozmyslu pridala na jej stranu.

- No ale mi úprimne povedz, čo má taká učiteľka robiť, keď jej dookola robíš naprieky? Čo keby si sa pokúsila viac sústrediť na prácu a menej vystrájala? Začať môžeš i dnešnou úlohou, keď ju napíšeš presne tak pekne ako toto - ukázala som na papier s trestom.

- Uvidím. Možno - ukončila tému, ale akosi sa jej nepodarilo presvedčiť ma o vynaložení akejkoľvek snahy do budúcnosti.

xxx

Neskôr sa hrali s Tichou vodou a Podšívka chcela, aby napodobňovala veci po nej. Kým Podšívka je dosť ohybná a vďaka hip-hopu i lepšie vytrénovaná, neodhadla Tichá voda pri jednom úkone svoje zručnosti a možno i niektoré vzdialenosti a takmer si vybila zuby o stôl.

xxx

Nasledujúci neduh je vo väčšine z nás, že sa dookola porovnávame s okolím. A nikdy nie sme úplne spokojní s tým, čo máme. Rozdiely medzi sebou si uvedomujú i deti a každé sa ich snaži kompenzovať podľa seba. Iba ak vlastním niečo, čo iní nemajú alebo čo je aktuálne v kurze u druhých, môžem si získať záujem či "priateľstvo" ostatných. I keď iba chvíľkové. Ale aspoň na moment som na výslní a cítim sa byť kráľom.

Takto a či podobne zvažoval i Afričan. Pred začatím úloh som zbadala, že sa okolo neho tmolí akosi veľa detí. Vďaka jeho výnimočnému futbalovému talentu je medzi chlapcami i obľúbený, ale on si pomaly uvedomuje, aký priepastný rozdiel je medzi ním a kamarátmi v našej štvrti. Medzi dvoma malými izbietkami v azylovom dome a palácmi, v ktorých bývajú tí "vyvolení". I minule bol u niekoho na návšteve (čo sa stáva veľmi veľmi zriedka) a kolegyňa z neskorších rozhovorov zachytila, s akou bázňou hovorí o izbe dotyčného dieťaťa - wau, veď tá je väčšia než celý náš byt dokopy. A to si ešte možno ani neuvedomuje, aký je rozdiel medzi skutočným bytom a ich ubytovňou, kde majú kuchyňu, WC a sprchy spoločné so zvyškom obyvateľstva.

Nuž a jedného dňa svojsky využil príležitosť, čo sa mu náhodne naskytla, aby sa aspoň na chvíľu stal ospevovaným kráľom.

Po úlohách a krátko pred odchodom domov som sledovala to isté divadlo. Deti okolo neho divoko skákali a prekrikovali sa navzájom.

- Aj ja chcem cukrík, aj ja ... aj ja!

- Stop! Čo to tam stvárate za krik? - zahučala som, nech ich prekričím.

- Ja iba rozdávam mojim kamarátom cukríky - odvetil neisto Afričan.

- Cukríky? Čo za cukríky? Veď narodeniny si ešte nemal! Už aj mi ukáž tašku! - zavelila som prísne.

Neprotestoval. Pristúpil ku mne a bez otáľania poodhalil predo mnou jej bohatý, neučebnicový obsah. Zvnútra vykúkali dva druhy objemných a zatiaľ neotvorených balíčkov a na spodku bol minimálne jeden prázdny.

- To odkiaľ máš?!? - zvolala som prekvapene, tušiac, že mama ho niečim podobným zaisto ráno nenabalila do školy.

- Kúpil som v obchode - priznal sa bez mučenia.

- ???

- Mama mi dala peniaze, ale cukríky stáli viac, nuž tak mi jeden pán pri pokladni dal na ne peniaze - odvetil detsky naivne a dôverčivo.

- V poriadku. Cukríky nateraz zabavujem a mame odkáž, že si ich má odo mňa sama vyzdvihnúť alebo mi dnes večer zatelefonovať.

Opäť raz podarene mykol hlavou na znak súhlasu, i keď som v jeho očiach pobadala velikáánske sklamanie.

- A sľúb mi, že už nikdy, nikdy nebudeš brať peniaze od druhých ľudí, ktorých nepoznáš!!! Lebo občas sa nájdu i takí, ktorí to nemyslia s deťmi dobre. Ale ja sa porozprávam s tvojou mamou a požiadam ju, aby ti to vysvetlila ona. Rozumel si?

- Mhm.

V ten deň ho vyzdvihla jedna mamina známa, ktorá ho občas, keď mama nemôže, vodí na tréningy. Preto som sa s mamou spojila telefonicky až večer.

Vysvitlo, že mu dala peniaze, aby si pred tréningom kúpil jedlo (teplú Leberkässemmel za 1.95€), no on použil drobáky na vlastné účely. Dokážem si i predstaviť, že v obchode sa nachádzal nejaký pán, ktorý neodolal jeho žiariacim kukadlám, zľutoval sa nad posmutnelým mládenčekom a priplatil mu chýbajúci zvyšok na sladkosti, lenže... lenže raz by to nemuselo dopadnúť dobre. Lebo deti sa nechajú ľahko zlákať podobným úspechom a nabudúce by si možno Afričan povedal - veď vyskúšam znovu - a na ďalší krát by to už nemusel byť iba milý ujo s dobroprajným srdcom...

Mama sa mi poďakovala za ostražitosť a sľúbila, že sa so synom porozpráva.

Inak za krátke obdobie som narátala tri prípady švindľovania so sladkosťami. Krátko predtým ma oslovila kolegyňa z prízemia, ako jedna jej prváčka so značnou nadváhou skrývala pred mamou cukríky a keď ich mama náhodou objavila na dne tašky, vyhovorila sa dievčinka promptne na kolegyňu. Zaklamala, že im ich rozdáva v družine. Rozhorčená mama prišla za kolegyňou s výčitkami, prečo to robí, keď doma dcére nič podobné nedávajú, lebo sa ju snažia naučiť zdravému stravovaniu a prekvapená kolegyňa sa nestačila diviť klamstvám svojej zverenkyne. (A podarene mi pošepky dodala: len tá jej nadváha mi akosi nesedí so zdravým stravovaním...)

A asi týždeň po scénke s Afričanom objavila v aktovke Tichej vody cukríky jej mama. Keď sa jej spýtala, čo to má znamenať, tiež dostala odpoveď, že v družine smú mať/jesť cukríky (a tak si ich tajne berie zo skrine). Iba som sa zasmiala, lebo moja skupina je naozaj jediná ako od macochy. Všetky kolegyne majú v zásobe pre deti občasné drobné odmeny, iba ja som v tomto smere naozaj macocha. Neznášam z hĺbky duše i hroznový cukor po návšteve lekárov alebo balíček gumených medvedíkov z lekárne pre chorých pacientov. Sladkosti do družiny kupujem, iba ak sú odhlasované kolektívne na Mikuláša či veľkonočné balíčky. Netvrdím, že si doma nič nedoprajeme, keď máme chuť, no nepreháňame to. Neznášam však podobné uplácanie cudzích detí (teda ani svojho vlastného u druhých) a na každom kroku.

- Myslela som si, že iba vymýšľa - ukončila rozumne mama náš krátky rozhovor na cukríkovú tému.

xxx

A potom nastal koniec družiny. Ja som narýchlo upratovala, keď sa zrazu vo dverách mihla Maliarka. Zbadala som jej na nohách topánky na von, ktoré majú deti u nás v triede zakázané nosiť. Keďže sme sa posledné dni intenzívne venovali so všetkými zábudlivcami danej téme, spýtala som sa jej priateľsky, či ich mala po celý čas obuté vovnútri. Dáma ale nemala náladu so mnou jednať, a tak ma zvrtnutím na opätku odignorovala a odpochodovala preč. Spôsobom, ktorým ma po nedávnej výmene informácii od kolegyni (odvrkla jej, že sa nemá čo do nej starať, keď (jednej téme) nerozumie) naštartoval do riadnej ráže. Vybehla som za ňou a hromovým hlasom zrúkla:

- Moja milá, práve si prekročila istú hranicu a tvoje správanie nie som momentálne ochotná tolerovať. Okamžite sa vrátiš nazad do triedy, vypočuješ si do úplného konca, čo ti hovorím a kým mi slušne neodpovieš na moju otázku, nikam nejdeš!!!!!!!!! Rozumela si?!? Uvedom si, že v poslednom čase sa z každej strany hromadia sťažnosti od mnohých na tvoje nevhodné správanie.

Pozerala na mňa ako obarená. Neodvážila sa ani pípnuť.

- Takže ako je to s tými topánkami?

- Nie, nemala som ich obuté. Prezúvky som nechala v mojej skrinke.

Osobne si myslím, že si ich pred úlohami zabudla prezuť, ale vrámci napätej atmosféry som nerozvádzala ďalej danú tému.

- V poriadku. tak teraz môžeš zísť dolu.

Zostala som ďalej upratovať miestnosť, keď asi päť minút po jej odchode dobehla hore mama. V prvom momente som si pomyslela, že sa ide sťažovať, no mýlila som sa.

- (Maliarka) tu nie je? - spýtala sa ma prekvapene, pohľadom sliediacim po miestnosti.

- Nie, práve predchvíľou zišla na dvor.

- Tam ale nie je...

- Nie? Lebo som jasne videla, že ide smerom dole.

- Nie je ani pred šatňou. Už som ju tam hľadala - dodala nervózne mama.

- Tak zájdem rýchlo ku kolegyni, či sa náhodou nestavila tam - navrhla som zmätene, rozmýšľajúc, či je to nejaká nová forma trucu - ty choď zatiaľ dole po týchto schodoch a ja od kolegyne zbehnem po tých druhých. Stretneme sa vonku.

Ani jedna z nás nebola na konci akcie úspešná.

- A nemohlo sa stať, že odišla jednoducho domov, hoci ja som jej nič také nekázala? - zauvažovala som nahlas.

- Možno. Teraz ale musím ku kaderníkovi s jej bratom. Ak ju uvidíš, sme tamhľa - prstom ukázala na druhú stranu križovatky.

Ešte raz som prebehla celou budovou a musela skonštatovať, že Maliarka zdúchla. Asi o desať minút som prezvonila mamu.

- Všetko je v poriadku. Práve som s ňou dotelefonovala. Šla domov - upokojila ma svojou odpoveďou.