Včera

bol jeden z najpríjemnejších dni roka. A najhorúcejších tohoto týždňa.

Deťom odpadlo vyučovanie, lebo sa zúčastnili každoročného maratónu Spendenlauf.

Ten svoj organizuje naša škola v tieni stromov Anglickej záhrady. Ku mne dorazili malí športovci v dvojtretinovom počte (žiaden strach, zvyšok šiel domov) a maximálne zničení. S kolegyňami sme sa zbytočne obávali, že deň bez úloh nedopadne krátko pred prázdninami dobre - potenciál konfliktov sa vtedy pravidelne umocňuje priam exponenciálne - no nateraz ich vyšťavilo slnko a odbehnuté kilometre.

Prví sa "doplazili" druháci a zvalili sa na koberec, že ďalej už ani meter! Päť alebo šesť detí vôbec neprišlo, dve či tri rodičia vyzdvihli ešte pred obedom. Zvyšným mládencom nič nebránilo ísť do telocvične a ďalšiu asi hodinu hrať futbal. Pritom som zasa raz musela spucovať Severana, keď zámerne oklamal moju zatiaľ neskúsenú pomocníčku a vzal si od nej kľúče, že smú ísť i sami do telocvične. Neskutočne zbožňujem výhovorku Prepáč, zabudol som! Fakt aby človek dával pozor ako jastrab a každého nového člena personálu zaúčal slovami:

- Tomu a tej môžeš dôverovať, ale tamtým radšej never ani slovo!

Prváčky si vzali svoje šitie a uspokojili sa s menej namáhavou činnosťou.  Stehy im už idú jedna radosť a ja som sa musela smiať, keď som pri nich sedela a započúvala sa do ich rozhovoru. Už si samé medzi sebou ustrážia neplýtvanie materiálom