Včera som si takmer zavarila...

V jedálni som pre rozdávaním porcií skontrolovala obsah várnice a skonštatovala, že ako poznám svojich (ne)jedákov, zasa sa vráti do kuchyne ku kuchárovi takmer 1:1. Už roky bojujeme za to, aby nám nemiešali jednotlivé položky dokopy, lebo nie všetci jedia všetko a akonáhle sa vo várnici zjaví pomiešaná, varená zelenina, tak je boj prehratý už na začiatku.
No a presne takto vyzeralo jedlo i včera. Pričom základ - plnené cestovinové taštičky - by zjedla väčšina. Nuž som šla od taniera ku tanieru a žufankou vylovila jednu taštičku plus jednu mrkvičku.
Túto miniporciu dostali príkazom. S dodatkom, že komu zachutí, dostane za plný tanier.
Jeden z mojich troch Francúzov ale nepočúval pozorne, pričom práve oni patria ku tým, ktorým obdoba ratatouille takmer vždy chutí.
Deti zahryzli do skušobnej porcie, niektorí si prišli naložiť ten sľúbený plný tanier, časť chcela iba "plus jednu" taštičku naviac. A boli i takí, čo utekali kade-ľahšie...
Po chvíli došiel i Cendric a takmer šeptom si zapýtal ešte jednu taštičku. Naložila som mu a poslala ho na miesto. No čosi sa mi na jeho správaní nezdalo, tak som ho zavolala naspäť ku mne.
- Ty máš ešte hlad?
- Áno... - odvetil nesmelo.
- A zjedol by si i viac?
- A môžem?
No čo mu na to povedať, keď PRÁVE jemu minimálne raz do týždňa prizvukujem, že pokiaľ je jedla dosť, dostanú i repete?
Milí rodičia ... ak sa vám deti budú sťažovať, že ich vychovávateľky, družinárky & Co. trápia hladom, nemusí to byť vždy objektívna skutočnosť ... občas iba zlyhá komunikácia. Lebo príjemcovia správ nie sú duchom na príjme!

(9.3.)