Včerajší deň bol opäť jeden z týcH

ktoré si zaznačím veľkými písmenami:

Tretí muškatier dobehol po vyučovaní ku mne (podotýkam, deň sa ráta ako ZIMNÝ, i keď navonok patril už ku tým jarným) a prosebne sa ma spýtal:

- Katarína, smiem ísť von na dvor?

On, to najpapuľnatejšie (!) dieťa, čo sa vetrania hláv týka, chcel ísť DOBROVOĽNE!!! Takže veta zázraky sa dejú nabrala v jeho prípade na platnosti. Samozrejme som okamžite podporila jeho vlastnú inicitívu, v obave, že by si to rozmyslel skôr, než ja zaklapnem údivom pootvorené ústa!

Ale keď som potom vonku pozerala na Južana, SWF, Afričana, Francúza a B ako sa radostne naháňajú, tak som si povedala, ten niekdajší ťažký boj s nimi sa vyplatil. Odvrávali mi, nadávali na mňa (v tajnosti medzi sebou alebo doma pred rodičmi), ale postupne prišli na to, že čerstvý vzduch nikomu neublíži, práve naopak - pomôže.

Vonku viedla učiteľka B jeden zo svojich krúžkov, tak som sa pri nej pristavila a opäť zopakovala (never ending story) skúsenosť s jej najnáročnejším žiakom. V niektorý deň tohto týždňa dostal za úlohu napísať krátky text o zbojníkovi z obrázka, čo dostali druháci, a teda i on, od nej. Ako vyzerá, čo má oblečené. Bohužiaľ sa jeho škrabopis v pravom slova zmysle nedal prečítať.

Odštartovala som nový pokus, aby som zistila, či si dá dohovoriť. Spýtala som sa ho tým najvľúdnejším hlasom - lebo som vedela, čo môže pokračovať - či by nebol ochotný prepísať svoju prácu, lebo pani učiteľka jeho slová (ani pri najlepšej vôli) neprelúšti. Lebo je iné, keď opisuje nejaký vopred zadaný text a iné, keď ho tvorí úplne sám z hlavy. Nuž a príbeh pokračoval ako doteraz vždy (ale lepšie než minulý rok, keď úlohy v zlosti rozšklbal na tisíc drobných kúskov alebo zúrivo počmáral) - B sa hystericky rozvzlykal. Nezostávalo mi nič iné, iba ho rovnako vľúdnym hláskom utíšiť a povedať mu, že si zošit s dokončenou (ale nečitateľnou) úlohou môže odložiť do aktovky.

Učiteľka poznamenala, že má šťastie na spolužiakov, ktorí sa ho naučili akceptovať takého, aký je (v podstate v družine sa nám to - až na pár výnimiek - tiež darí - najmenej sa ale darí Podšívke) a v podstate mu takto pomáhajú napredovať. Žiadne veľké zázraky či skoky, ale aspoň niečo. Rodičom sa vraj podarilo vybaviť papier na dyslexiu.

- Iba odsúvajú riešenie problému a ja mám robotu naviac - skonštatovala zatrpknuto - áno, tento rok sa vďaka nemu dostane ďalej, ale množstvo učiva v tretej triede nezvládne. Neskôr ho zapíšu na súkromnú školu a vďaka peniazom ho pretlačia ďalej, ale...

Kľučkovanie na tento spôsob funguje snáď od nepamäti. Kto si to finančne môže dovoliť, dá dieťa na súkromnú školu. Alebo náš zákazník, náš pán. Ak by takéto riešenie zachránilo napr. Viktora (môjho bývalého malého Einsteina s poruchou koncentrácie) pred stratou dôvery v seba samého, tak som za, ale B je naozaj iná kategória a zatiaľ si sama nedokážem predstaviť, či cesta, pre ktorú sa rozhodli rodičia, mu v budúcnosti skôr neuškodí než pomôže.

O trochu neskôr táto istá učiteľka živo diskutovala na chodbe so zástupkyňou a mojou kolegyňou zvrchu. Ďalšia mama vybavila svojmu dieťaťu výnimku. A robila si zo školy holubník. Najprv učiteľky prinútila, nech ho zaradia v polovici roku do kursu LRS (doučovanie), aby im už za dva týždne nato písomne oznámila, že ho z neho zasa odhlasuje, lebo bude chodiť inam súkromne. Nemala ani tú slušnosť prísť za nimi osobne. Pritom v jeho prípade sa nejedná o poruchu učenia, iba sa zasa raz rodičom vymkla výchova z rúk. Z neho priam kričí, že mu chýbajú hranice.

Milí rodičia, ste naivní, ak si myslíte, že deti nevidia, ako ich (hlúpo) kryjete. Sami ich vediete ku tomu, aby vašu ponuku prijali, naučili sa zneužívať, čo sa len dá a neskôr sa to i tak obráti úplne proti vám samotným.

Geli

Jeden z ďalších minipríbehov sa týkal Podšívky. Práve sme sa vracali z dvora nahor, aby sme zasadli ku úlohám. A komuže trvalo premiestňovanie najdlhšie? No predsa Šálkovi. Všetky deti aj s kolegyňou už sedeli v triede a vyťahovali zošity či knihy z aktoviek a ja, aby som mohla zamknúť našu miestnosť, vyložila som pred dvere aktovky Šálky a Podšívky, ktorá si ešte musela odbehnúť na WC. Na schodišti som zbadala kolegyňu. Na dvore sa mi sťažovala, že jej deti nedostali žiadne úlohy, lebo ich učiteľka je PN, nuž som jej v krátkosti opísala pravidlá jednej dlhšie trvajúcej hry, aby si nejako vhodne vyplnili čas. Zaregistrovala som, ako sa vrámci toho poza môj chrbát mihla Podšívka, aby si vzala tašku a pobrala sa za zvyškom. Šálka bol naďalej v nedohľadne (šatne má o dve poschodia nižšie, čo je práve v jeho prípade nevýhodou - nikdy nevieme, čo tam stvára, ale keď náhodou ideme okolo, tak vidíme, že stvára VŽDY).

Kolegyňa sa poďakovala za tip a ja som sa nasledovala svoj manšaft (mínus jeden). Ubehli ďalšie dve-tri minúty, keď sa vo dverách zjavil náš najmenší.

- Katarína, ja ale potrebujem tašku! - zahlásil vyčítavo.

- Môj drahý, keby si šiel rýchlejšie, už dávno si tu s ostatnými! A tašku som ti vyložila pred dvere.

- Tam nič nie je!!!

- Akože nič nie je?!?

- No nie je!

Mne nebolo viac treba. Pomaly som sa obrátila ku Podšívke.

- Kam si ju schovala?!?

- Ja?!? - príval slov, čo nasledoval, bolo jedno bohapusté klamstvo za druhým.

Jedna vec je, keď si deti z niekoho vystrelia, ale pri prichyteni nakoniec (s úsmevom) priznajú pravdu - to sa dokážem s nimi zasmiať. Podobné šibalstvá osviežia nudný deň.

Čo ale z duše neznášam - ak dieťa pri niečom prichytíte a ono vám do očí drzo klame a myslí si, aké je prefíkané. Podšívka si na tentokrát vybrala druhú z možností.

Kolegyňa stála vedľa mňa a rozhodla sa preventívne zakročiť. Skôr než situácia vyvrcholí a skončí zle pre Podšívku.

- Poď, ideme spolu nazad a ty mi ukážeš, kde je.

Keď sa vrátili - samozrejme s aktovkou - kolegyňa mi nebadane zašepkala:

- Išla na istotu a keď tašku vzala do rúk, tak sa zaškerila, že to bolo i pre slepca jasné priznanie.

Podšívka, Podšívka, čo len z teba vyrastie...

Prváci mali okrem iného za úlohu vymaľovať obrázky. Ako príklad  vyplnenia zadania som vám odfotila rozdielny prístup dvoch chlapcov. Šálkov a jeho tichého, nenápadného spolužiaka. Kým ten druhý pracuje od prvého momentu precízne a výsledok vyzerá ako stránka z knihy, má Šálka (vľavo) iné predstavy o farbách tohto sveta.

Foto je trochu zatienené, ale snáď na ňom rozoznáte žltozelenú náladu umelca naľavo. Diskutovať sa s ním neoplatí bez pádnych príkladov, nuž som podišla ku spolužiakovi a spýtala sa ho, či si opäť raz môžem požičať jeho prácu.

S ňou som sa potom pobrala ku Šálkovi.

- Pozri, povedala pani učiteľka, že máte obrázky začmárať na žlto zeleno?

- Ona povedala, že ich máme vyfarbiť a zelená i žltá sú predsa farby!

- No to máš síce pravdu, ale pozri na príklad od spolužiaka. Že je to pekne vymaľované?

Musím pravdivo priznať, že tie kresby boli naozaj z krajiny Liliputánov. Osobne by som pre deti vybrala niečo aspoň o dve čísla väčšie.

Zahľadel sa skúmavo na podávanú úlohu a kyvkaním hlavy mi dal za pravdu.

- Ak ti tu zelenú spúšť v posledných dvoch rámikoch pomôžem vygumovať, pokúsiš sa použiť aj iné farebné kombinácie?

- Mhm.

Už viackrát som spomínala, že v podobných prípadoch pracuje veľmi svedomito. A gumuje a vylepšuje a gumuje a vylepšuje. Podarený.

Tak sme potom pracovali spoločne. Ja som dávala návrhy na farby a on vyfarboval.

- Čo keby si jej vymaľoval nohavice na červeno?

- Dobre - a vzal červenú.

- A pulóver na modro?

- Môžem.

A nakoniec sa sám rozhodol vylepšiť ešte i tretí rámik odspodu. Nech je i (pôvodne čierna) gymnastka pekná na pohľad.

Pridám ešte iný príklad z iného dňa.

Deti mali nájsť rovnice, ktoré spolu súvisia a okrem výsledku mali rámiky zafarbiť tou istou farbou. Kým iné deti z našej skupiny to robia automaticky, Šálka premýšľa! Teda múdro premýšľa. Pochopila som jeho zámer, ale chcela som ku tomu i jeho komentár. Lebo zbožňujem, keď to duracellové dieťa zrazu v kľude prezentuje svoje bystré úvahy.

- Prečo si takto vymaľoval rámiky?

- No vieš, tie ceruzky sú tak intenzívne, že keby som tam nenechal voľné miesto na výsledok, tak by ho asi pani učiteľka nevedela prečítať, lebo ceruzka by v tej farbe zanikla.

Nezabudla som ho pochváliť za jeho rozumné rozhodnutie.

(Tá červená a orančová boli niečo ako mastné pastelky, zelená nad nimi bola ok. A ako vravím, jemná motorika u neho ešte pokrivkáva, preto nechať malé  miesto na číslo nie je pre neho až taká samozrejmosť ľavou zadnou. On si to musí ťažko odpracovať:). )