Veď však za pokus to stojÍ
- Katarína, mne je zle - prihlásil sa Severan počas obeda zo svojho"vysunutého stanovišťa" v rohu miestnosti, skrytého za posuvnou tabuľou.
Obišla som stoly a zamierila priamo ku nemu.
- Čo robíš? - spýtal sa prekvapene, keď som mu priložila dlaň na čelo.
- Skúšam, či si horúci ... ale veru nie si! Počúvaj, ak sa ma práve skúšaš okabátiť a myslíš si, že si tým skrátiš trest, tak si na veľkom omyle. Ak teraz odídeš, dnešný deň ti započítam do ďalšieho týždňa!!! - zahlásila som neoblomne - takže čo ty na to?
Pohľadom umierajúceho zopakoval predošlú prosbu:
- Prosím, zavolaj mame. A kľudne zarátaj.
Keď som zo stola brala svoj mobil, kolegyňa mi pošepla do ucha:
- Určite ju volaj. Tak zle ako dnes ešte nikdy nevyzeral.
- Nedaj sa obalamútiť jeho hereckými vlohami. Najprv sa poradím s mamou a potom sa uvidí...
Keď som ju prezvonila, oznámila som jej, čo je vo veci. Aj s poznámkou, že ak by išiel domov, presúvam mu deň trestu na ďalší týždeň, aby si nemyslel, že nám takto prejde cez rozum.
- Predpokladám, že iba skúša, ako ľahko zmiznúť z družiny. Lebo už ráno čosi naznačoval. Vraj je to neskutočná nuda byť sám a čítať knihu. Popravde, som doma, mám homeoffice, ale pokiaľ si iba vymýšľa, tak by som bola rada, keby zostal v družine, aby som mohla v kľude pracovať.
- Ok, nemám problém si ho tu nechať. Ale ak by sa mu naozaj pohoršilo, môžem ho poslať domov?
- Samozrejme.
Vrátila som sa nazad do triedy a prísne na neho pozrela.
- Ber si knihu, zostávaš u mňa a ideš si čítať tam, kde i včera.
Ani len nepípol, keď vykonával príkaz. Zato kolegyňa "pípala" rozhorčene i za neho.
- Keby som to nevidela na vlastné oči, tak neuverím. Len čo si vytiahla päty z miestnosti, vôbec mu neprekážalo, že som tu spolu s učiteľkou a obe ho vidíme. Začal radostne vykrikovať, behať a skákať z jedného rohu do rohu druhého a popritom si so zadosťučinením mädlil ruky. Po jeho predstavení mu už neuverím ani slovo, že mu je zle. Samá pretvárka, faloš. Neuveriteľné!!!
- No už si domädlil...
xxx
Aj kolegyňa sa pretvarovala. Že jej je dobre. Približne o druhej ale prestali pôsobiť lieky, ktorými sa ráno nacpala. Červená ako rak sa mi priznala, že ráno mala horúčku. Nuž som jej prehovorila do duše. V našom zamestnaní sa s niečim podobným nežartuje. Veď ledva stála na nohách. A tak som ju vyhnala domov a zvyšok šichty ťahala sama.
Na zajtra/pozajtra šéfka zmobilizovala nášho nového kolegu na záskoky.
xxx
Po obede sa niektoré deti rozhodli ísť na dvor. Než som sa pobrala za nimi, musela som ešte niečo vybaviť, čo v preklade znamenalo dvakrát prejsť cez chodbu. Pri prvom raze som zbadala pred šatňami troch mládencov od kolegyne, ako sa váľajú po zemi. Aj oni sa chystali na dvor a popritom sa naťahovali tak typicky chlapčensky. Mohlo to znamenať všeličo, nuž som sa spýtala, či je všetko v poriadku.
- Áno, to my sa iba tak hráme - znela v približne rovnakom znení odpoveď všetkých troch.
No už asi za tridsať sekúnd cestou späť sa mi zamarilo, že jeden z nich dostal úder do tváre.
Keď zúrivo vyskočil, aby kamarátovi vrátil ranu, pochopila som, že to nie marenie, že to ide do tuhého. Skočila som rýchlo medzi nich, aby som zabránila najhoršiemu. V tom momente on začal jačať presne ako prípad z piatku.
Veď i učiteľka z 1c vyštartovala okamžite po prvom pazvuku na chodbu, lebo sa zľakla, že sa príhoda bude opakovať a hneď sa pýtala, či je to ten istý. Nie, nebol. Ja som sa najprv snažila mládenca ukľudniť, ale on iba ručal, že ide domov, že tam nezostane. Ignoroval ma. Vytrhol sa mi z rúk. Vraj sa mu spolužiaci vysmievali, že je skrachovanec.
Než by spravil niečo neuváženého, poprosila som učiteľku, nech naňho dá chvíľu pozor a ja som letela po kolegyňu. Rozmýšľajúc, či je "výbuch sopky" následok piatňajšej story. Lebo obaja mládenci chodia do tej istej triedy a čisto teoreticky mohol druhý kopírovať prvého. (Neskôr moje úvahy potvrdila učiteľka i kolegyňa. Bože, v tej triede je ešte ďalších 22-23 detí...)
Do fašiangových prázdnin nám zostáva tri a pol týždňa. Som zvedavá, čo nás dovtedy čaká a hlavne neminie...
xxx
Mám jednu strašne podarenú a angažovanú kolegyňu. Ona je ten typ, čo na srdci, to na jazyku a ako jej huba narástla. Už som ju tu, tuším, kdesi spomínala. Do minulého (školského) roku u nás pracovala raz týždenne plus nečakané záskoky za kolegyne na PN-ke. Od septembra sa naskytla možnosť prebrať skupinu regulérne, teda celý týždeň. Ja tvrdím, že je to tá najťažšia zostava na škole, do ktorej sa dostala. Tvoria ju deti utečencov, azylantov, proste tie, ktoré neovládajú nemčinu, a tak je väčšinou medzi chlapcami dorozumievacim prostriedkom zovretá päsť. No nielen medzi nimi. Proste čistý Babylon s mnohými národnosťami. Nezabudnem na jednu dievčinu z Poľska spred asi troch rokov. Malý, zúrivý buldozér. Vďaka výške a nadváhe ju nebolo až tak ľahké zastaviť, keď sa dostala do ráže, čo na druhej strane bolo u nej na každodennom poriadku. Ona vyštartovala s kľudom aj proti učiteľom.
Kolegyňa ale vedela, s kým bude mať tú česť, lebo i tie piatky predtým pracovala práve s týmito deťmi.
Lenže čo sa raz do týždňa môže javiť pre angažovaného dospelého ako "výzva", pričom i deti sa tešili na zmenu, sa zrazu pri dennodennom styku stáva pre deti nezaujímavou samozrejmosťou. (To je to, čo som kedysi spomínala v spojitosti s koučami vzdelávacích seminárov, že väčšinou im chýbajú skúsenosti z dlhodobej a predovšetkým každodennej činnosti). A tak po odrobených štyroch mesiacoch (v kuse) vidím, že i ona sa dostáva na svoju hranicu. Naďalej je angažovaná, ale kým predtým chcela "meniť svet", teraz sa už častejšie chytá za hlavu a dáva pozor ako jastrab, aby sa jej deti v (!) stráženom momente nepozabíjali... lebo pre nich sa už stala každodennou nezaujímavosťou. Už nepotrebujú bojovať o jej pozornosť či priazeň raz do týždňa, už je tam predsa každý deň.
xxx
Prváci dostali za DÚ vytvoriť vety podľa cvičenia v knihe. V zadaní stáli dva podmety, štyri prísudky a dva predmety. Jednotlivé členy vety smeli v tomto prípade pokombinovať i do nezmyslov. Na konci mali v zošite stáť 4 kompletné vety. Tak to aspoň určovalo zadanie a vraveli to i dievčatá.
Šálka bol však inej mienky. On napíše iba dve vety! Lebo pani učiteľka nič nepovedala!
Dievčatá už boli preč, ich som teda na pomoc privolať nemohla. Ako na potvoru sa do rozhovoru zapojil jeho spolužiak. Náš inak veľmi tichý mládenec.
- Pani učiteľka naozaj nič nepovedala.
- Presne tak! A ja nebudem nič písať - zaťal sa Šálka.
Na jednej strane by som sa najradšej rozosmiala, lebo tak tvrdohlavo zaťatého som ho ešte - čo sa úloh týka - nezažila. On si proste stál za svojim slovom, čo zasa na druhej strane oceňujem, ak by to bola pravda. Podľa toho, ako ho poznám, predpokladám, že asi iba niečo prepočul, lebo inak úlohy vykonáva poctivo. No netušila som, ako ho presvedčiť o mojej pravde.
Náš nasledujúci ping-pong: Štyri vety! - NIE! - Štyri vety - NIE! - Štyri vety! - NIE! - Štyri vety - NIE! - by zaisto trval do nekonečna, keby sa zrazu nezapojila Tichá voda. Hnala ju zvedavosť, a tak nakukla do Šálkovej učebnice.
- Aj keby pani učiteľka nič nepovedala, zo zadania je jasné, že máte napísať štyri vety! - rozsúdila náš spor v môj prospech.
Na tomto príklade je vidno, že Šálka - pokiaľ je presvedčený o svojej pravde - autority neuznáva. Ale akonáhle to isté povedala jedna z jeho radov, podvolil sa. On naozaj tie štyri vety napísal!!!
Ďalšiu príhodu s ním som zažila ešte počas obeda. V skutočnosti mám viacero kandidátov v družine, ktorým by som rada nariadila týždennú hladovku (Tretiemu muškatierovi aj dvoj-). A niektorým rodičom veru spolu s nimi. Nech sa naučia vážiť si to, čo možno už v blízkej budúcnosti nebude až takou samozrejmosťou.
Na tomto mieste trochu odbočím a pridám útržok rozhovoru, ktorý si vypočula kolegyňa medzi jednou svojou zverenkyňou a jej otcom.
- Tato, ja už nechcem viac chodiť ku babke!
- A to už prečo?
- Lebo ma núti jesť samé zdravé veci a na desiatu mi namiesto cukríkov dáva ovocie a zeleninu!!!
A čo na to otec? Nuž zašiel do obchodu, aby si dcéru udobril balíčkom sladkostí...
Šálka dosť často vymýšľa v jedle, ale jeho každodennou špecialitkou zostáva skutočnosť, že kým ostatní už dávno sedia na zadku, on v ňom má vrtuľu, vďaka ktorej sa skrýva, uteká preč a čo ja viem, čo ešte. Čiže jeho doslovne treba zdrapiť pod krk a lepidlom ho prilepiť na miesto.
Tentokrát bola na obed brokolicovo-krémová polievka a po nej sa podával donut.so svietiacou ružovou polevou. Keď sa zo stoličiek zdvíhali prví fiškusi, mysliac si, že polievky sa netreba dotknúť, nahlas a prísno som zavelila:
- Kto nezje polievku, nemusí chodiť ani po dezert.
Polievka asi nebola až tak zlá, bo na moje počudovanie je všetci zjedli. Teda všetci okrem Šálku. Keď som zbadala, ako sa jej nebadane snaží zbaviť, skrížila som mu cestu.
- Takže žiaden donuts?
- Hmmm - zagánil na mňa - keď mne nechutí...
- Ok, ak predo mnou zješ dve plné lyžičky, smieš si zobrať i druhé. Poď ideme spolu nazad ku stolu.
Lenže zrazu ma niekto vyrušil a ja som sa mu musela chvíľu venovať. Keď som potom dorazila ku Šálkovmu stolu, veselo sa na mňa vyškieral:
- Ja už som tie dve lyžičky zjedol!
- To znamená, že si zasa nedodržal našu dohodu??? Ja som predsa povedala, že to musím vidieť.
Zatváril sa zarazene, lebo nenachádzal žiadnu vyhovujúcu odpoveď. A možno ani tie dve lyžičky neboli až tak plné...
- Ok, takže dáš predo mnou ešte jednu lyžičku a potom smieš odniesť tanier.
- A smiem si pritom chytiť nos?
Pri podobných otázkach reagujem o čosi zhovievavejšie, lebo tiež nechcem, aby sa mi deti povracali.
- Smieš.
V tom momente ku nám došla nič netušiaca kolegyňa - je tiež alergická na tému vymýšľajúcich nejedákov - a ihneď sa pustila do Šálku:
- To čo má znamenať???
Šťuchla som do nej s tichým vysvetlením, nech ho nechá, lebo tentokrát som nadobudla pocit, že s prehltnutím polievky sa dostáva naozaj na svoje hranice. A po jednej lyžičke som ho poslala odniesť tanier.
A na záver dňa ma prekvapila Podšívka, ako usilovne a sama od seba vypomáhala upratovať. Príklady drobných odmien dní predošlých zabrali a ja som bola rada, že som v ten deň od jednej našej oslávenkyne dostala malú čokoládku, ktorú som mohla posunúť pomocníčke.