Viem, čím chceš byŤ

Dnes nastala podarená situácia, keď sa Francúz pýtal, kedy konečne prídu prváci. Už bolo dávno po zvonení a ich nikde. Ja som bola zamestnaná šitím, a tak polka mozgu sledovala správnosť stehov a druhou som mu odpovedala. Bez toho, aby som sa zamyslela nad tým, čo vlastne vravím.

- My sme na treťom poschodí, oni na prvom. Sú menší, pomalší než vy. Možno im pani učiteľka dala ešte nejakú extra úlohu na vyplnenie. Kým sa potom oblečú a prídu ku nám...

Nedopovedala som, lebo ma zvolaním plným zhrozenia prerušila Podšívka:

- A oni sú vari nahí????

Tak áno, v podstate mala pravdu. Lebo keď idú ku nám, nemusia sa obliekať... iba keby boli vyzlečení... :)))

xxx

Na úlohy nám zostalo pomenej detí, ale tým, že prišiel Šálka - napodiv dnes priam neuveriteľne kľudný, že som ho takmer nespoznávala - rozšíril sa počet posledných (tj. tých, čo im trvajú úlohy neskutočne dlho až najdlhšie) o jeho maličkosť a Afričana. Afričan zatiaľ ignoruje skutočnosť, že malá násobilka ho bude v podstate sprevádzať po celý život a preto sa ju musí naučiť naspamäť. Berie ju ako nutné zlo a dúfa, že už čoskoro pominie. Dohovárala som mu do duše, aby ju spamäti recitoval aj o polnoci, ak chce mať v škole dobré výsledky.

- Nenávidím školu. Načo vlastne musíme chodiť do školy? A kto vlastne vymyslel úlohy? - pripojila sa do rozhovoru Tichá voda. I ona nad nimi opäť "spala" s otvorenými očami, no akonáhle zachytila protesty proti neobľúbenej inštitúcii, razom ožila.

Uviedla som im niekoľko príkladov, prečo školu potrebujú. Napríklad že ešte nevedia, že analfabetmi nechcú byť. Ani zatiaľ netušia, čím vlastne budú v budúcnosti a aké vedomosti budú neskôr v práci potrebovať.

- Ja viem, čím budem - zahlásil sebavedomo Afričan.

- Aj ja viem, čím chceš byť - prerušila ho Tichá voda a ja som presne odhadla, čo doplní - FUTBALISTOM!

- Nie - protirečil jej spolužiak.

Pozrela som na neho prekvapene. Vari stihol zmeniť svoje predsavzatie, svoj životný sen a ja som nič nepostrehla?!? No svojou odpoveďou mi zasa raz vyrazil dych. V pozitívnom slova zmysle.

- Ja chcem byť najlepším futbalistom!

Neviem prečo, ale čosi mi nahovára, že raz sa o ňom futbalový svet naozaj dozvie. Zo srdca mu to prajem.

xxx

Maliarka dnes opäť odmietla ísť domov a zostala do konca družiny.

xxx

Po robote ma oslovila moja najstaršia kolegyňa, čo by som robila, keby na mňa dieťa - prváčka - zdvihlo ruku. Jej dnešná skúsenosť.

Asi je pravda, čo raz o mne povedala jedna dievčinka z mojej prvej skupiny svojej mame, keď prešli do štvrtej triedy a ja som po odchádzajúcej kolegyni prebrala z čisto rozumových dôvodov terajšiu skupinu (s vedomím, že moja skupina po roku i tak automaticky zanikne a čisto teoreticky, vlastne i prakticky zaniklo spolu s ňou jedno pracovné miesto) a ich zasa na zvyšný rok prebrala iná dvojica, u ktorej vraj chalani začali dosť vystrájať (typické jednanie štvrtákov, keď dostanú niekoho nového a majú pocit, že musia predpubertálne rebelovať). Mama (skvelá to žena) mi neskôr so smiechom prerozprávala dcérine slová:

- Kataríne by sa toto nikdy nestalo. Ona presne vedela, ako skrotiť tých divochov.

Nuž musím priznať, že ona po troch rokoch zabudla, čo vystrájali u mňa kedysi na začiatku. Že to, čo tvrdila, nefungovalo hneď v prvý deň, prvý mesiac, prvý polrok...

Kým u mňa nováčikovia pochopia hranice, asi som na nich fakt prísna (ale spravodlivo), no ako sa múdro vraví - čo človek zaseje, to bude aj žať. Aj preto si teraz vychutnávam obdobie s mojou skupinou. Niežeby občas na striedačku nevystrkovali rožky, ale momentálne je to v hraniciach, ktoré dokážem akceptovať ako na ich vek prijateľné. Momentálne sú tam, kde som ich chcela mať.

A hoci kolegyni vždy rada poradím či poviem svoj názor, v tomto prípade by som potrebovala najprv vidieť i konkrétnu situáciu, čo jej predchádzalo a prečo dievčina tak reagovala ako reagovala. Hoci priznávam, podobné jednanie zo strany dieťaťa je pre mňa NO GO. Nulový rešpekt voči dospelej osobe. Navyše aj vekovo už za dôchodkovou hranicou.

xxx

Po škole som sa pristavila pri Afričanovej mame, aby som jej oznámila, že má medzery v násobilke, ktoré treba do nasledujúcej písomky rýchlo vyplniť. Aj preto, že sme sa pri písaní úlohy opäť dostali do menšieho konfliktu. Zasa som mu raz musela prečistiť žalúdok.

Šlo o to, že najprv spravil chybu v rovnici 27+27 = 57 a výsledok potom zapísal na viaceré miesta. Tam, kam si myslel, že správne patrí. Jeho nesprávny postup som si vydedukovala až na samom konci nášho sporu.

Už minule som deťom vysvetľovala - keď sa mu smiali, že nevie poriadne počítať - ako to je s nami cudzincami, keď rátame v nemčine. Aj mňa sa koľkokrát pýtajú, čo za zvláštne slová si to mrmlem popod nos, keď im kontrolujem DÚ z matematiky. Nuž som im na príkladoch vysvetlila iný systém skladania čísel a dodala, že Afričan presne ako ja ráta zadania vo svojej materinskej reči a potom ich hneď prekladá do nemčiny, no tým, že mu chýba prax, poprehadzuje číslice alebo mu v pamäti doznieva ešte niečo iné zo zadania.

Napríklad vyráta 54, ale do nemčiny automaticky prekladá ako 45. Keď začuje moje rýchle stop (nech sa rýchlo spamätá), zazmätkuje, myslí si, že zle rátal a namiesto prehodenia číslic, radšej navýši (46) alebo zníži (44) sumu. A zrazu má z toho hotový galimatiáš.

Nuž a Afričan sa v nesprávnych momentoch oduje - ako napríklad teraz, lebo si bol istý, že je ready a môže ísť hrať futbal s Francúzom. A ja som si mu dovolila prekaziť plány a povedať nie.

Takže najprv sa so mnou do krvi hádal, že ten výsledok je správny. Aj toto tvrdohlavé hádanie do krvi je typické iba pre neho. V podobných prípadoch navyše hučí ako piliňák. Dopriala by som vám aspoň raz zažiť ho i v obraze. Smieť pozorovať premenu jeho tváre. Podobne škaredo nevie zazerať nik iný :)))

- Vieš mi uviesť jediný príklad, kde som tebe alebo niekomu inému zo skupiny zákerne povedala zlé riešenie?!? Zámerne zavádzala???

Mlčal a zazeral.

- V poriadku. Tak si zasa sadni do lavice, vygumuj chyby a kým mi nepovieš správny výsledok, tak tu budeme počítať ďalej.

Mlčal a zazeral. A ja som sa ďalej venovala Šálkovi. Budila ho každú chvíľu, keď "stuhol" v sladkom driemaní pri písaní nemčiny.

Po chvíli som pozrela na Afričana. Naďalej stál pri lavici. Pohľady sa nám stretli a on takmer šeptom zahlásil: 54.

Lenže!!! Lenže keď mi opäť doniesol papier na kontrolu, zistila som, že 54-ku zapísal ku zadaniu 7.9

Postupoval síce systémom, aký sa naučili v škole. Vypomôcť si príkladmi, ktoré poznajú a potom ich poskladať dokopy. On poznal výsledok 3.9 a ten zdvojnásobil, ale už si neuvedomil, že zdvojnásobenie je stále iba 6.9 a jednu devinu treba pridať navrch.

Zavzdychala som na vyjadrenie nesúhlasu a nanovo siahla ku gume.

- To čo robíš??? - zahučal mi zhrozene do ucha.

- Gumujem, čo nie je správne.

- Ale veď si sama tvrdila, že 54 je správny výsledok.

- Nevykrikuj tu po mne. Jediné, čo som ti potvrdila, bola rovnica 27+27. To je popravde 54. Ale ja som nemohla vedieť, že ty to číslo pridáš ku rovnici 7.9! Lebo 7.9 nie je 54. A už párkát som ti povedala, že máš prestať s podobným osočovaním druhých, keď si chybu jednoznačne spravil ty.

Tak som mame oznámila, že ak nabudúce nebude ovládať malú násobilku, ponechám si ho hore polhodinu dlhšie a budeme ju cvičiť spoločne.

Takmer mu oči vypadli, keď začul, čo som navrhla a ako zareagovala mama.

- Áno, Katarína. Prosím! - a začala sa podarene rozčuľovať, že už nevie, čo s ním má robiť, lebo nemá v hlave nič iného, len ten mizerný futbal!!!

Ok, od zajtra budujeme v hlave i priestor pre matematiku & Co.

Nech je najlepší futbalista s červeným diplomom!