Vypočuj nás, prosím, do konca

Neskutočné teplo.

Sahara v strede Európy. Ten ťažký, až nepríjemne horúci vzduch sa doslova zarezáva pod kožu a človeku sa ani dýchať nedá. Aj tmavá noc je utrpením, keď sa zaliaty potom prevraciate v posteli a spánok nie a nie prísť ani pri 258.346-tej ovečke.

Nuž a za takýchto podmienok - sediac v saune - musíme viesť pohovory s novými uchádzačkami o miesto v mojej skupine. (Zázračným spôsobom práve vtedy ten zatúlaný spánok sadá na viečka...)

Čo sa kandidátok týka, mala som z nich lepší pocit než pri tých októbrových či novembrových žiadostiach. Ale iba do momentu, než sme so šéfkou zistili, čo sa za jednotlivými žiadosťami naozaj skrýva.

Z prvej kandidátky sršal život. Taká tá správna energia, ktorá je plus bodom v práci s deťmi, ak ju človek dokáže vhodne využiť. Na pohľad vyzerala tiež veľmi sympaticky. Skúseností s deťmi má zaisto dosť, keďže ich má doma 5 (pričom tri sú dospelé a zvyšok približne v Michaelovom veku, takže zaisto tiež už samostatné). No obom nám na nej čosi prekážalo. Jedným zo základných pravidiel pri pohovoroch je, že neohovárate pred úplne cudzími osobami svojich bývalých zamestnávateľov (podmienky v predošlých zamestnaniach môžete rozoberať neskôr, keď už máte miesto isté). Ona dosť tie zamestnania striedala a s ničím nebola spokojná. Viem si predstaviť, že napr. v tom predposlednom je to naozaj horor, ale ľudkovia drahí - to je no go zaťahovať podrobnosti do rozhovoru, keď sa snažíte získať pozornosť svojich budúcich zamestnávateľov. Keď sa ich snažíte presvedčiť, že práve vy ste ten správny adept na voľné miesto. Lojálny a stresu odolný. Šéfke zasa prekážalo, že nám na striedačku tykala - vykala - tykala - vykala. Bola v podstate náš ročník (o tri týždne staršia odo mňa) a tam je to úvodné vykanie na začiatku pri pohovore jedným z nepísaných pravidiel korektného jednania. Čo nás ale obe zarazilo... počas rozhovoru jej zazvonil mobil. Namiesto ospravedlnenia, že ho omylom zabudla stíšiť, resp..vypnúť, nás šokovala otázkou:

- Smiem to vziať?

Samozrejme, že sa môže stať, že niekto čaká na nejakú dôležitú správu, ktorú musí prebrať okamžite. V tom prípade ale informujem druhú stranu hneď na začiatku, že nás eventuálne môže prerušiť zvonenie a zároveň sa spýtam, či je to v poriadku. Alebo som naozaj zabudla na mobil v taške a vtedy sa ospravedlním a bleskovo ho vypínam. Bodka.

Ale ona vyslovene čakala a predlžovala to čakanie mrmlaním popod nos, že veď teda to môže vypnúť a zavolať neskôr... dúfajúc, že nás snáď obmäkčí?

- A všimla si si jej reakciu, keď sa dozvedela počet hodín a plat? - spýtala som sa šéfky - doslovne jej zabehlo. Tá reakcia mi našepkáva, že aj keby u nás nastúpila z nejakého dôvodu, o tri mesiace je zasa fuč...

Kedysi už pracovala v družine (tri roky) a tam jej pracovná doba vraj zahŕňala 25 hodín týždenne. Toľko oficiálne nenaškrabem ani ja (neoficiálne a zadarmo je už iná vec). Tých 16 hodín pomocnej sily u nás, ktoré sa vďaka plateným prázdninám scvrknú na nejakých 11,5h/týžd (rozrátané na celý rok) je naozaj iba pre niekoho, kto dedil, vysobášil/vyženil poprípade vyhral v lotte tučný balík peňazí.

Druhá kandidátka - o štyri roky staršia odo mňa - bola distingvovaná dáma, tiež na pohľad sympatická. Pri nej ale spravila chybu šéfka, keď nesprávne interpretovala jej žiadosť. Priznávam, nebola formulovaná príliš jasne, ale keďže šéfka s ňou v prvom kole hovorila i telefonicky a mne neskôr pretlmočila svoju nesprávnu dedukciu ako istú vec, nechala som sa ovplyvniť. Lebo veď i moja bývalá kolegyňa pracuje na živnosť ako trénerka a poradkyňa správnej životosprávy a popri tom si všetky potrebné poistenia financovala práve džobom u nás.

Nešťastím mojej generácie je skutočnosť, že kedysi sa mnohé Nemky pôrodom vzdali kariéry a sústredili predovšetkým na výchovu detí. Lenže doba sa zmenila (vrámci medziľudských vzťahov, či privátne, či profesijne a priam diletantským ničením našich zdrojov) globalizáciou a eurom ku horšiemu - a nik ma nepresvedčí o opaku - a ani v Nemecku už v mnohých rodinách nestačí ako kedysi, keď muž pracoval a žena sa starala o domácnosť a deti. Samozrejme, že je to ešte vždy lepšie než v iných krajinách, ale ani ružová už nie je ružovou spred 20-tich rokov. A ani ja neporovnávam jablká s hruškami, ale maximálne jablká z jedného stromu z viacerých úrod, teda sezón. A musím priznať, tá moja jabloň chradne a odumiera.

Nuž a tá moja generácia vychovávala deti a popri tom sem-tam vzali ženy na rozvírenie stojatých vôd nejaký ten Minijob (hranica maximálneho možného zárobku a tým pádom i hodín je stanovená zákonom fixne a zamestnávateľ za zamestnanca neodvádza žiadne dane) alebo si robili doplnkové kurzy ézoteriky a pod.

Tri zo štyroch aktuálnych žiadostí spadajú do tohoto vzoru.

Deti však odrástli a žienky pochopili, že im chýba nejaká zmysluplná výplň dňa a možno i finančné prilepšenie. Preto sa chcú znovu zamestnať. Lenže v čase, keď odchádzali na materskú, svet fungoval úplne inak. Si presne pamätám, ako som v mojich začiatkoch v nemeckých firmách tvrdila, že sa jedná o socializmus s kapitalistickou tvárou. Alebo kapitalizmus s ľudskou tvárou? Na rozdiel od skúseností zo Slovenska, v Nemecku moji kolegovia i poctivo pracovali (tých pár výnimiek raz určite opíšem v pripravovanom treťom dieli trilógie vysťahovalca).

Nuž a tu nastáva kameň úrazu. To, čo si ženy v domácnosti pamätajú z minulosti, sa nekryje s tým, čo zažívajú dnes. A tak striedajú zamestnania ako ponožky a medzitým si dorobia zasa nejaký ten kurz. Dúfajúc, že možno by sa predsa len uchytili ako živnostníčky. A ako živnostníčky padnú na hubu ešte viac, pokiaľ nemajú naozaj nejakú bombasticky brilantnú ideu.

I druhá uchádzačka si rozšírila kvalifikáciu a dúfala, že tým spraví dieru do sveta, lebo (si myslela, že) je to "trendy". Sama priznala, ako ju nepríjemne prekvapilo, keď rozposlala iniciatívne žiadosti na všetky existujúce strany a nedostala ani jednu odpoveď. Keby sa včas spýtala mňa, hneď jej poviem, že sú to zbytočne vyhodené peniaze. Lebo už niekoľko rokov jednoducho vidím, čo sú dnešní rodičia ochotní financovať a čo nie. Kurz, ktorý plánovala ponúkať ona (a šéfka nesprávne pochopila, že ho už úspešne ponúka), je vhodný pre generáciu 40+. Ale i tam treba rátať so silnou konkurenciou a každý tréner musí tvrdo bojovať o čerstvý prísun ustavične migrujúcich ovečiek. V žiadnom prípade neodporúčam sústrediť sa na kategóriu 6-10. Pre ňu je to v prvom rade strašná nuda a vôbec nezodpovedá ich naturelu. Navyše musia deti podľa predstáv mamy/tata chodiť na futbal, tenis, balet, klavír, angličtinu. Iba tie v prípade úspechu zaručujú lukratívny príjem do budúcnosti, ako v najskrytejšej hĺbky duše mnohí dúfajú. Zvyšok na spestrenie programu ponúkajú i školy vo svojich priestoroch a zväčša zadarmo. Tak načo platiť pomimo?

Keď začula najdôležitejšiu informáciu o výške platu, i ona pregĺgla, aby si narýchlo premyslela, čo odpovie. Videla som na nej, že pre ňu je to uzavretá téma. Len šéfka ešte tlačila na pílu, či by predsa len nezvážila možnosť.... Nuž som jej skočila do reči a rozhovor diplomaticky ukončila za ňu. Lebo ja som tá, ktorá zasa bude niesť dôsledky, keď si dotyčná po troch mesiacoch (toľko teraz trvá nová skušobná doba po poslednej nepríjemnej skúsenosti) uvedomí, že je to náročná práca za málo peňazí. Výhodou sú jedine tie prázdniny a že nemáme žiaden tlak "zhora" kvôli plneniu štvrťročných plánov.

- Ale ona má tak dobré vzdelanie a doplňujúce kurzy - protestovala šéfka, keď sme osameli.

- To je síce pravda, ale dvadsať rokov nepracovala a papiere z kurzu neprezradia, či vydrží dennodenný nápor v praxi. Keby bola perfektná vo svojom odbore, nájde si miesto, ktoré zodpovedá jej diplomu. Ak sa chcela preorientovať, spravila chybu, že sa vopred neinformovala, či to stojí za to. Ona iba tápa, ale sama nevie, čo presne chce. Ale aj keby, u nás dlho nevydrží... vlastne ani jedna z týchto dvoch.

(Šéfka i na druhý deň tajne dúfala, čo keby a bola ochotná spraviť dokonca pár ústupkov. No po dvoch dňoch dostala od oboch zápornú odpoveď. Presne ako som predpokladala.)

Ako posledná sa prišla predstaviť na konci družiny žienka z Afganistanu. Prvé, čo nám povedala, keď ju šéfka po predošlých skúsenostiach radšej okamžite upozornila na počet hodín a výšku platu, bolo: mne na peniazoch nezáleží. Svojou srdečnosťou ma zaujala najviac, ale čo pomôže srdečnosť, keď neovláda nemčinu. Obe so šéfkou sme zostali mierne šokované, že ani po 28 rokoch v Nemecku ju neovláda. Z viacerých hľadísk. Samozrejme, že sú tu podobne dlho (dokonca i dlhšie) žijúce aj iné ženy z chudobnejších regiónov a bez vzdelania a nehovoria ani toľko, čo ona. Lebo ich jedinou úlohou je starať sa o deti a muža. Vrámci toho sa pohybujú iba vo vlastnej komunite, uzatvoria nové priateľstvá so súkmeňovcami, kde im stačí rodná reč a pri návšteve úradov a lekárov využívajú služby tlmočníkov.

Lenže ona po prvé vyštudovala právo (a to tam, kde ho vyštudovala), po druhé z jej životopisu vyplýva, že krátko po príchode do Nemecka začala i pracovať, hoci na pozíciách, ktoré reč veľmi asi nevyžadovali, ale proste a jednoducho nezostala zavretá doma s deťmi. Jej žiadosť o zamestnanie bola sformulovaná na jedničku, no po stretnutí s ňou sme sa jednohlasne zhodli, že jej ju zaisto spísala dcéra.

Preto už počas rozhovoru zrazu šéfka stopla spovedanie a narovinu oznámila, že neprichádza do úvahy. Nie takto stroho, ale s citom a diplomaticky. Pridala som sa ku nej, lebo som ešte živo v pamäti mala posledný konflikt medzi mládencami a pri pomyslení, že by ona musela niečo podobné riešiť ... veď by ju chalani vysmiali, doslova ukŕkali, aby sa najprv naučila nemecky, lebo jej vôbec nerozumejú. Na druhej strane úprimne priznávam, že i ja ako rodič by som bola nespokojná, ak by som sa dozvedela, že na kolektív detí v škole (!) dohliada denne tamer 4 hodiny niekto, kto s nimi nedokáže komunikovať.

A ona sa na nás iba milo usmiala, priznala, že netušila, že by mala na starosti i DÚ (skontrolovala som doma inzerát a stojí to v ňom, dokonca i poznámka o dobrých znalostiach nemčiny - možno ju iba nepochopila) a že úlohy by naozaj nezvládla. Zároveň sa poďakovala, že s ňou jednáme férovo a aspoň hneď vie, na čom je. Lebo väčšinou jej po pohovoroch sľúbia skorú odpoveď a viac sa už nik neozve...

Potom odštartovala ešte posledný pokus - vraj by u nás i upratovala a umývala riady. Hockde inde by podobná reakcia bola veľkou chybou. Nik sa nemá predávať pod cenu. Aj keby záujemca súrne potreboval peniaze a bral by tým pádom i pomocné práce, nikdy to nemá spraviť vrámci pohovoru na (vo firemnej hierarchii vyššiu a) inak inzerovanú pozíciu.

Šéfka ju musela i tentokrát sklamať, lebo upratovanie na škole nespadá pod nás, ale pod mesto.

Keď sme osameli v trojici so šéfkinou druhou dcérou (mojou terajšou posilou), s povzdychom zahlásila:

- Ja sa cítim tak mizerne. Je mi jej ľúto. Prečo, sakra, neovláda nemčinu? Alebo som iba ja zaujatá?

- Kdeže zaujatá! Prestaň sa trápiť - a otočila som sa ku jej dcére - vieš, mama si mnohé veci berie až príliš ku srdcu, ale ona naozaj nevedela po nemecky. Celý ten rozhovor prebiehal asi tak, že vyslovila nejakú vetu, my sme si v hlave usporiadali jednotlivé slovíčka, snažili sa dešifrovať ich približný význam a potom jej ju pomáhali správne dokončiť našimi návrhmi, aby sme sa vôbec pohli ďalej. Jej slovná zásoba bola minimálna. Nie že by mi bola v práci pomocou, ona by bola neskutočnou príťažou. Veď poznáš našich divochov. By jej nič nedarovali...

- Mhm - pritakala dievčina - to nemá zmysel.

- Čo myslíš, mám ešte pozvať tú záujemkyňu z Etiópie? - pozrela na mňa šéfka zničene.

- Pravdu? Čítala si si jej žiadosť? Nuž mám obavy, že keď posledná záujemkyňa poslala perfektnú žiadosť a pri pohovore teraz vyhorela, čo by nás asi čakalo pri nej? Jej žiadosť bola morom chýb. Radšej nie.

- Presne to isté som si myslela i ja - odvetila s uľahčením šéfka. (No predsa jej to nedalo a na druhý deň sa s Etiópčankou spojila telefonicky. Vraj mala ešte horšiu nemčinu než záujemkyňa z Kábulu.)

O týždeň nás čaká zatiaľ posledná uchádzačka. Z Kazachstanu. Pôvodne vyštudovala hru na klavíri a jej doplnkové rekvalifikačné kurzy sú celkom zaujímavé (ako hobby) a nasvedčujú, že i ona zatiaľ tápa, čo by asi tak robila.

Prvý krát, čo nevyháňam decká von kvôli horúčavám

chlapčenský pisoár

chceli ísť do telocvične

Maliarkin brat nepohol úlohou z matiky