Vysvedčenie

Afričan mi dnes pred nos strčil papier ako jednu z ďalších domácich úloh, kde presne nechápal, čo s tým má vlastne robiť. Vzala som papier do rúk, letmo prebehla očami a zozadu počula hlas jeho spolužiaka.
- To si máme zobrať domov a vypĺňať spolu s rodičmi!
Už po prvých prečítaných riadkoch som vedela, o čo sa jedná. 3 strany A4 hodnotenia žiaka namiesto niekdajšieho vysvedčenia.
Systém zavádzali postupne pred asi 4 rokmi na jednotlivých školách a predpokladám, že dnes už je celoplošný. Voči čomu sme mnohí vyslovili isté výhrady, sa - ako ukazuje prax - nakoniec predsa len celkom fajn osvedčilo. Pochvaly som zachytila i z úst odporcov tejto novoty. Ja sama som jej prichádzala tiež iba postupne na chuť. Vypĺňaním jednotlivých koloniek sa vlastne hodnotí na jednej polovici strany žiak sám - vypisuje to ako prvý, potom svoje sebahodnotenie odovzdá učiteľke a tá zaznačí hneď vedľa svoj názor na žiaka. Tak ako ho ona vidí (a počuje) na hodinách.
Potom sa s rodičmi dohodne na termínoch rozhovorov. Rozhovor beží medzi učiteľkou a žiakom/-čkou. Rodičia sedia v úzadí a počúvajú. Nie som si istá, ako presne sa ceremónia zakončuje, ale o to teraz nejde.
Pochopila som, že Afričanova mama nemá šancu tie tri strany s ním spracovať, bo nevie nemecky.
- Mám ti s tým azda pomôcť?
- Možno - mykol nerozhodne plecami.
Pre istotu som sa šla spýtať ešte jeho učiteľky. Privítala radostne moju ponuku, veď i ona vie, že mama nevie...
Následne som Afričanovi vysvetlila princíp. Predčítala som mu postupne otázky a on dopĺňal krížiky podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. A že si dal záležať!!!
Hodnotenia zneli nasledovne:
1. to sa mi darí takmer vždy
2. to sa mi darí často
3. to sa mi darí čiastočne
4. na tom musím ešte popracovať.
A tak som mu čítala:
- Pomáhaš ostatným...
- Ja? Nikdy.
- Si priateľský a zdvorilý...
- Kdeže.
- Dodržiavaš naše triedne pravidlá...
- Nemyslím.
- Spolupracuješ s partnermi dobre...
- Ha, ha, ha.
- Dobre sa znášaš so spolužiakmi...
To už sa potmehúdsky usmieval od ucha k uchu, vedomý si, čo sa práve na papieri odohráva a opäť zaškrtol 4.kolonku.
- Nuž, ako sám vidíš, máme čo robiť do konca školského roku! Ale aspoň raz máš zaznačenú jednotku!
Rozprávam nahlas a zrozumiteľne!
(Popravde by sa skôr patrilo napísať "hučí jak piliňák".)
Keď som učiteľke odovzdala papiere, prekvapene na ne hľadela. Obe ho, totižto, poznáme, že nikdy nie je na vine on, iba ten druhý. Ale tu na papieri žiaden "druhý", na ktorého by zvalil vinu, neexistoval.
- Toľko sebakritiky som od neho naozaj neočakávala - zakončila náš krátky rozhovor.
(Tuším podobné papiere pripravím i do družiny.)