x-tá papučová ofenzívA

Neviem ako u vás, ale v časoch môjho detstva a v našich končinách bolo zvykom, že v bytoch a domoch boli v izbách na zemi koberce. U nás doma sa po nich chodilo naboso. Papuče sme si obúvali do kuchyne, predsiene, kúpeľne a na WC. Tam by nás bez nich pravdepodobne chladilo od nôh. Preto sa mi ťažko posudzuje úchyľka aspoň 50% detí u nás na škole, behajúcich naboso po jej chladných chodbách, ale i v jej triedach či dokonca na WC, hoci to majú oficiálne zakázané priamo od riaditeľky školy. Z veľmi jednoduchého dôvodu. Ak sa dieťaťu stane úraz, lebo sa pošmyklo na klzkej podlahe naboso, poistenie nepreplatí lekársku starostlivosť a zodpovednosť prechádza na toho, kto mal práve dozor. A potom sa bude zisťovať, nakoľko ho ne-/zanedbal.

Po tom, čo sa Francúz pošmykol na ping-pongovom stole (hoci to bolo vonku na dvore) a dochrámal si pritom koleno, upozornila som deti po x-týkrát, že nastupuje prísne kontrolovanie. Zároveň som im vymenovala pravidlá. Kedy musia/nemusia mať papuče na nohách. Jedinú výnimku som im povolila v našej triede. A aj to iba v prípade, že sa nebudú naháňať či inak blázniť. Všade inde som im pohrozila ukazovákom.

Zatiaľ sa im príkaz nedarí dodržiavať, ale aspoň sa už nestavajú na zadné, keď ich prichytím, ale idú si rýchlo natiahnuť tú "otravu" na nohy.

Učiteľka Južana, Severana a Tretieho muškatiera je už druhý alebo tretí deň chorá, a tak dnes zasa raz nemali úlohy. Keď si ich zvyšok začal robiť, rozhodli sa oni hrať na chodbe pred triedou.

- Katarína, poskytni nám jednu jedinú šancu a my sľubujeme, že budeme potichu.

I teraz by som sa rada zasmiala, ale miesto toho som ako grand prísne odvetila:

- V poriadku. Jednu jedinú.

Istú dobu sa už hrali vonku, keď som zrazu spoza dverí zachytila hlas kolegyne odvedľa. Práve prísne zisťovala, či som im povolila hrať sa naboso. Protipredpisovo.

A zachytila som aj časť Severanovej odpovede.

- Áno, ak sa nebudeme naháňať... - odvetil, netušiac, že ho počujem.

Okamžite som vyštartovala ku nim na chodbu. Cez sklenú stenu som videla, ako všetci traja miznú na druhé poschodie, kde majú šatne. Ako posledný sa vzďaľoval Severan.

- Už aj sa vráť nazad! - zakričala som nahnevane za ním. Na tvári sa mu zjavil previnilý výraz.

- Než si po tie papuče zájdeš, pôjdeš najprv spolu so mnou za kolegyňou a poopravíš svoju výpoveď. Aby zodpovedala pravde.

Prekvapila ma jeho reakcia. Nasledoval ma ako poslušný baránok. Bez akýchkoľvek protestov. Vedomý si viny. (Ale veď niekedy sa i zázraky dejú a oni sa  dobrovoľne vzdajú tisícok zbytočne zavádzajúcich pripomienok.)

Akonáhle nás kolegyňa zočila, spustila som úvodnú vetu:

- Tu Severan si na niečo spomenul a rád by ti nedorozumenie vysvetlil - obrátila som sa ku nemu - teda ako je to s tými papučami?

- Pomýlil som sa. Klamal som. My nesmieme byť na chodbe bez nich.

Nato mu ešte raz do duše prehovorila kolegyňa. Navzájom si v podobných situáciách vypomáhame. Tam, kde je potrebný bleskový zásah, lebo ani jedna z nás nedokáže mať oči všade.

- Pomýliť sa môže každý, ale čo z duše neznášam, je klamstvo! V tom prípade sa zo mňa stáva veľmi nepríjemná osoba! Nezabudni na to.

Keď odišiel, začala pohoršene krútiť hlavou.

- Tí zvyšní dvaja okamžite bežali pre prezúvky. Iba on jediný ani brvou nepohol, keď mi s chladnou tvárou tvrdil, že si im dovolila hrať sa naboso, pokiaľ sa nebudú naháňať.

Nuž som jej vysvetlila, KDE sa smú hrať NABOSO, ak dodržia podmienku číslo jedna. Byť zamestnaný akoukoľvek kľudnou aktivitou.

A do budúcnosti si asi radšej zaobstarám tony sekundového lepidla, nech si zbytočne ústa nederiem.

Na druhej strane som privátne tento boj už dávno vzdala - ani Michaela nijako neprinútim obuť si doma papuče... našťastie nemáme odspodu chlad, iba v skrini zbierku zodratých ponožiek!

xxx

Dnes bol podarený Šálka. Včera bol rýchlo hotový s úlohou, veď iba kreslili obrázok z divadla a keď ho dokončil, pýta sa ma:

- Koľko času mi ešte ostáva do konca družiny?

- Presne hodina.

- Čožeeee?!? Toľko veľa? Tak rýchlo som ešte nikdy nebol hotový! - hrdo zahlásil.

Dnes museli prváci písať slovíčka a vyplniť jednu matematickú úlohu, nuž bol zasa úplne posledný.

Do konca mu chýbali zvyšné dva riadky, ale čo niekto spraví za päť minút, to jemu trvá večnosť. Nuž som mu nakázala nech si zbalí veci, lebo víkend som v škole tráviť nemienila, a do toho zahlásila kolegyňa čosi na spôsob (na jej presné znenie si už nespomeniem):

- Keby si sa pri úlohách nesprával ako "spiaca krásavica", mohol by si ich mať dávno hotové.

Zjavne nepoznal ňou zvolený výraz, ktorý použila na opis pomalosti, lebo urazene dodal:

- Ja nie som "spiaca krásavica", ja som iba pomalý!

Inak ešte ku tomu písaniu úloh: jeden deň, keď už bola väčšina nazad pri hrách, sadla som si ku nemu a so záujmom v tichosti sledovala, čo robí. Do jeho hlavy som nevidela, tak neviem, aký film mu v nej presne bežal, ale on sústredene hľadel na riadky, v pravej ruke ceruzka a ľavou šermoval vo vzduchu kúsok nad zošitom, ale tak, akoby si sám pre seba v duchu rátal, ako rozloži jednotlivé písmenka do riadku. Pritom vydával akési nezrozumiteľné hlásky. Keď mu počet písmeniek sedel na dĺžku riadku, sám pre seba rýchlo a trhane kývol hlávkou, akoby na znak spokojnosti sám so sebou a pustil sa do písania. Neskutočne bol podarený.

Pri ďalšom riadku zasa použil tie isté gestá. Až kým nedopísal celú stranu.

xxx

Dnes na konci družiny prišla Južanova mama a zisťovala, ako sa správal prvý týždeň. Zároveň odo mňa chcela vedieť, ako to bolo včera s úlohou z matematiky. Na konci decembra som i ju upozornila, že ma mládenci svorne klamú, čo sa DÚ týka a ja musím často pravdu hľadať u spolužiačok v inej skupine, a preto by sme si mali na nich spoločne posvietiť. Vtedy dostal aj zlé známky z písomiek (viem to, lebo sa nimi i predo mnou "chválil").

Neviem, kam svojou otázkou mierila dnes, ale keď sa nad tým tak zamyslím - žeby i on naschvál nechal zo sveta "zmiznúť" niektoré úlohy, lebo nemá náladu ich robiť?

Včera som mu osobne prehľadala aktovku, potom som s ním zašla do jeho triedy a keď ani tam nič neobjavil (pri prvom pokuse sa dostal do nejakého konfliktu so školníkom, preto som šla druhýkrát s ním ja osobne), poslala som ho za spolužiačkou ku kolegyni. Za tou, ktorá sedí v triede vedľa neho a čisto teoreticky mohla omylom zbaliť jeho úlohu ku sebe do aktovky. Źiadna z uvedených aktivít nepatrí do náplne našej práce, práve naopak - v podobných prípadoch nemáme nič extra podnikať, aby sa deti naučili myslieť vlastnou hlavou. Lenže sú deti a deti. Pre tie zo skupiny "Tichá voda & Co" je uvedené pravidlo v poriadku. Ale ono je absolútne nepoužiteľné na Podšívku, Južana, Severana a im podobných, ktorým ide o to, ako najlepšie a najprefíkanejšie prekabátiť dospelých. U nich treba použiť upravenú verziu: Nedôveruj, hneď preveruj!

Na záver mi mama oznámila, že budúci týždeň ide otestovať nejakú novú taktiku, zameranú na "prevýchovu" jej syna, a tak bude Južan vždy po obede chodiť domov. Ak s ním plánuje sama robiť úlohy, tak ho mám zaisto po troch dňoch nazad u seba...

(Inak je sranda, že pred asi troma rokmi bola v družine a v inej skupine jeho sestra a ja som v tom čase doviedla do radov "kolegov na záskok" jednu svoju slovenskú kamarátku. Už dávno odišla späť na Slovensko, ale nikdy asi nezabudnem, že jediné dieťa, na ktoré sa pravidelne sťažovala, lebo s ním mala neskutočné problémy - aj kvôli opakovaným klamstvám a sexuálnym narážkam - bola Južanova sestra.)

xxx

A Francúz sa ukľudnil. Prijal svoj osud a vypĺňal si čas vhodnými aktivitami vo vnútri. Nuž keď ho mama vyzdvihla, tak jej vravím, že včera hrôza a dnes pochvala. A chlapec sa iba potmehúdsky usmieval od ucha k uchu.

xxx

Mimochodom, ešte stále sme nedostali zelenú na návrat do našej miestnosti. Ale už je aspoň pekne vymaľovaná.