Zasa si robí, čo chce

Južanova mama.

Tento príbeh začal už kedysi dávnejšie. Explodovala som až dnes. Dokonca tak, že kolegyňa urazene zareagovala, prečo s ňou tak jednám.

Ale pekne po poriadku:

Južanovi rodičia sú každý z iného kontinentu a ani jeden nie z Európy. Netuším, akým jazykom komunikujú navzájom a s deťmi. S Južanom mama na 90%, keď za ním občas doletí (a zasa bez neho odletí) do družiny, rozpráva španielsky. (Moja bývala kolegyňa ovládala španielčinu a vždy krútila hlavou, ako si Južan v prípade konfliktov vymýšľa, prekrúca skutočnosti a rafinovane oblbuje mamu. O tomto som tu párkrát písala. Aj ako ju učiteľka upozornila na jej chybu, že mu vo všetkom slepo dôveruje a jeho výmysly toleruje ... prenesene "žerie".)

Tým, že Južan rozumie perzsky, musí i otec prispievať svojim rodným jazykom do studnice rečí, ale pomenej než mama. Nuž a Južan má z toho galimatiáš, lebo (minimálne) mama rozpráva zle po nemecky. Predpokladám, že s dvoma staršími súrodencami komunikuje najmladší v nemčine. To tak býva v cudzine, že deti hovoria rečou krajiny, kde vyrastajú a navštevujú školy. Nahovárať si, že na perfektné zvládnutie reči rodičov a fungovanie v nej stačí small talk pri večeri, je naivné.

Nuž a vrámci všetkých tých faktorov (a s prihliadnutím na jeho telesný vývin) sú školské výsledky poslabšie. Preto sa ma mama na začiatku školského roku spýtala, či by nemohol Južan chodiť na úlohy ku kolegyni, ktorá má na starosti štvrtákov, lebo ho i pomimo privátne doučuje. Viedli sme dlhé diskusie, než konečne mama popustila od svojho návrhu. Veď kam by sme takto došli, keby si čo i len tretina rodičov iných detí vymyslela podobné či iné ústupky. Kto chce nejaké extra podmienky, nech sa páči, trh s poskytovateľmi služieb vrámci doučovania je veľký, môže sa informovať tam.

Ale mama sa iba navonok podvolila.